Každé jedno ráno som sa prebúdzala s pocitom že tam idem kôli tebe.
Že aj keď všetko bude zlé tak na tom vôbec nezáleží lebo sme to robili kôli sebe.
Spisovať sa s pocitov a myšlienok a stále sa dostávať hlbšie do citlivých spomienok.
Spomienok v ktorých sa tvoje zelené oči ponorili vlastne topili vtých mojich modrých.
Srdce ma hrialo nepochybovala som ani kúskom seba že milujem a áno veľmi toho ľutujem. Ľutujem že som ti dala najavo ako veľmi mi na tebe záleží ale na každé horúce srdce raz nasneží, a zostane chladné pohodené niekde na kraji cesty.
Aj keď v celej tej ,,láske” boli resty, ku koncu zostalo všetko nepochopené.
Keď si vezmem koľko míl som preteba prekonala, tvoja odpoveď bola ,,it´s not a big deal”. Z horúcich spolu držiacich dlaní mladých nepochopených ľudí sa stali chladné a neznáme.
Úplne si zošiel z mojej cesty keď si videl prvú odbočku ale ja som si nevšimla že si zastavil, moje kroky išli dalej.
Dalej do neznáma , stratila som sa.
Keď okolo teba prejdem cítim, cítim jedinú vec človek ktorý o mne vie každú vec je pre mňa teraz ako cudzí.
Aj keď viem ako vonia, aké horúce sú jeho pery a aký vtipný vie byť nepoznáme sa, mala som pocit že bude tažké ďalej žiť.
Teraz keď ráno vstanem prebúdzam sa s pocitom že už sa len zbytočne namáham pretože neviem kam idem , viem že uvidím tvoju tvár no tentokrát sa už neutopím v tvojich očiach pretože sa im úplne vyhnem…..