Tieňom dňa onoho osudného,
stroho mňa junáka blúdbeho šťastie pohladilo.

Hľa predo mnou prekrásna to deva,
obilie prahnúce, doň sa díva.

Mlčky vrhá tieň zo slamy strašidlo,
nehybne číha na každé hladné krídlo,
nech z božej hrsti fúr zrna mlyn múkou oplýva,
sotva inak niekto i plevou plýtva.

Po krehkej noci s ňou v maštali,
až po uši vo vášni a zamilovaní sme ostali.

Keď domov sme sa podeli, stretnúť zajtra pri obilí,
dohodou náš večer bozkom ukončili.

Márne sme si priali i keď naše srdcia sa už vzali,
no viac už sa nevideli, lúče slnka, ráno mi ju zavraždili.