Nad vyblednutým atramentom a kusom papiera,
sedávam zavše s príchodom večera
a hľadám v slovách a ich význame,
úlomky citov k otcovi, ku mame...
Predávam dušu i srdce svoje iba za krátky okamih,
V ktorom cítim, že stoja pri mne a hladia ma láskavo svojimi dlaňami
a márne pokúšam sa nadobudnúť vládu nad týmto citom,
je ako oblak dymu, ako roztrhané sito...
Len myslím, dumám, či nemýlim sa náhodou,
že ma dávna spomienka udrží vždy nad vodou
až napokon úplne pokorím v sebe túžbu znovu ich tu mať,
a zaspávam pomaly, no s modlitbou na perách...
Želám si len zriedka, lebo to už viem,
že želanie moje, je prhkejšie než tieň
no odvážim sa sem- tam aspoň snívať,
a Boh mi vraví: "Buď trpezlivá!"
Spolieham sa teda na Jeho sľuby,
a až začnem váhať, či je vôbec láska, zašepká mi nežne: "Ja Ťa ľúbim!"
Tak znovu nechávam žiaľ svoj za dverami čakať,
Nebudem už smutná, nebudem viac plakať...
Sľubujem sebe samej a zamykám na kľúč
Krabičku spomienok, nech už k nim nevnikne slnečný lúč.
Nech už viac necítim, čo nikdy neprebolí,
No aj tak si inú cestu zvolím.
Len na jednom pilieri bude dom môj stáť,
a napriek tomu nebudem sa musieť báť
Že začnú na mňa padať všetky steny,
Lebo na základoch pevných bude postavený.
A až raz aj moje srdce pocíti lásku otca či maminy,
Odpustíme si navzájom, že sme sa tak veľmi zranili.