Charakteristické črty národnostnej existencie a kultúry

     O  menšinách  možno  hovoriť  iba  vo  vzťahu   k makroštruktúre akou je globálna spoločnosť. Pritom platí,  že menšina je v podriadenom postavení.

     Znamená  to,  že  menšina nie je menšinou  pre  svoj  menší počet,  ale  preto,  že  väčšina nad ňou dominuje  -  mocensky, organizačne, kultúrne a sociálnym postavením svojich členov. To ale   znamená,  že  dominujúca väčšina  má  možnosť   menšinu diskriminovať,   páchať  na  nej  násilie,  znevýhodňovať   ju.

 

     Znaky, ktoré z danej skupiny robia  menšinu: podriadené,  nedominantné postavenie  v  makroštruktúre  a  tým možnosť  byť  diskriminovaní, byť vystavení  riziku  násilia  a znevýhodňovania;

     Bez týchto znakov nie je možné hovoriť o menšine. Nižší  počet  je spravidla sprievodným znakom skupiny, ktorá je v menšinovom postavení. 

    

     Znaky,  o  ktoré sa opiera menšinový  status,  majú charakter  kultúrnych znakov, a to aj vtedy, keď  ide  o  znaky fyzické (farba pleti, tvar nosa, hlavy a pod).

Fyzické znaky sa stávajú  zvláštnymi a takými ktoré človeka vydeľujú nie  preto, že  existujú,  ale  preto, že im spoločnosť  prisudzuje  takýto význam. Stretávame  sa  tu  s problematikou stereotypov, predsudkov, netolerancie.

     Menšina  má  tendenciu  sebaobranne  sa   uzatvárať kultúrne  aj biologicky, a to úmernej miere svojho ohrozenia.  S rastúcim  ohrozením  rastie  miera  uzavretosti  menšiny.

 

     Kultúra spolu s jazykom predstavujú najdôležitejšie identifikačné znaky každej národnostnej menšiny. Ich pestovaním sa upevňuje  a rozvíja identita menšinového spoločenstva a naopak, ich oslabenie a strata môžu znamenať aj postupný zánik národnostných menšín a etnických skupín, čo potvrdzuje aj história nášho kontinentu.

 

     Pojem „regionálnych alebo menšinových jazykov“ a pojem „územie, na ktorom sa tieto jazyky používajú:

 „regionálne alebo menšinové jazyky“ rozumejú sa jazyky:

- tradične používané na území daného štátu jeho príslušníkmi, ktorí tvoria menej početnú skupinu v porovnaní s ostatnými obyvateľmi štátu a

- odlišné od oficiálneho(ych) jazyka(ov) daného štátu, nepatria sem dialekty oficiálneho(ych) jazyka(ov) ani jazyky migrantov,

a)      „územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk“ rozumie geografická oblasť, v ktorej je tento jazyk výrazovým prostriedkom určitého počtu ľudí, oprávňujúci prijatie rôznych ochranných a podporných opatrení, o ktorých pojednáva táto charta,

b)      „jazyky bez územia“ rozumejú jazyky používané štátnymi príslušníkmi štátu, ktoré sú odlišné od jazyka alebo jazykov ostatnej časti obyvateľstva štátu, ale ktoré nemôžu byť spájané s konkrétnou geografickou oblasťou napriek ich tradičnému používaniu na území štátu.“.

Regionálne alebo menšinové jazyky teda sú jazyky, ktoré sú “tradične používané“, „menej početnou skupinou“ a sú „odlišné“ od oficiálneho jazyka. Ich ďalším charakteristickým znakom je „územie“, na ktorom sa používajú.

 

     Kultúra -  rozumieme ňou materiálne a duchovné výtvory príslušníkov toho istého národa, dosiahnuté a uchovávané v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. Do kultúry patrí napr. literatúra, umenie, ale aj duchovné a náboženské postoje, spôsob stravovania, odievania, bývania atď.

     Etnická menšina – národnostné alebo etnické menšiny sú časťou národa, ktorá sa ocitla na území iného národa. Demokratický režim zaručuje príslušníkom týchto menšín rovnaké občianske práva bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť, majú právo na rozvoj vlastnej kultúry (jazyk, umenie, tradície), vytvárajú si vlastné kultúrne a politické organizácie. Etnická skupina sa reprodukuje prevažne pomocou endogamných svadieb a odovzdávaním svojej kultúry, tradícií a jazyka ďalším generáciám.

     Rasové menšiny – viditeľná odlišnosť spôsobuje vo všetkých krajinách problémy v medziľudských vzťahoch. Najproblémovejšie sú rozdiely medzi belochmi a černochmi, ale aj medzi Ázijcami a Židmi.

     Sexuálne menšiny – ide o občanov s odlišnou sexuálnou orientáciou (homosexualita, lesbizmus). V politickom živote sa táto menšina usiluje o legislatívnu úpravu podmienok svojho života, právo na partnerské spolužitie a z toho vyplývajúce dedičské práva, právo adoptovať deti a podobne.

     Náboženské menšiny – v demokratických režimoch existuje odluka cirkvi od štátu, čo znamená, že vierovyznanie je súkromnou vecou každého občana. V krajinách s dlhoročnými demokratickými tradíciami sa ustálil vzťah tolerancie medzi náboženskými skupinami.

     Regionálne menšiny – vznikajú na základe špecifického postavenia obyvateľov určitej časti štátu. Špecifickosť ich postavenia môže vyplývať z toho, či daný región má alebo nemá rozvinutý priemysel, svoje osobitosti majú aj turistické regióny, ďalej je to náboženské, etnické alebo rasové zloženie obyvateľstva, zemepisné rozdiely (napr. zámorské provincie Francúzska, VB, Španielska ...)

     Politická menšina – voľby prinášajú víťazov a porazených. Víťazi majú právo zostaviť vládu, volebné výsledky ich povyšujú na väčšinu, z porazených strán sa stáva menšina. Takáto menšina sa ale v nasledujúcich voľbách môže stať väčšinou.

 

Spoločnou črtou národnostných menšín na území SR je iba fakt, že sú to národnostné menšiny, teda časti národov, ktoré (spravidla v susedstve so SR) majú svoj štátny útvar; všetko ostatné je u každej národnostnej menšiny iné: vznik národnostnej menšiny, jej historický vývoj, súčasné podmienky jej života a vývoja, reč, náboženstvo, vzťah k SR a pod.

Uvediem iba niekoľko porovnaní:

Ukrajinská národnostná menšina je slovanského (ale východoslovanského, kým SR západoslovanského) pôvodu; v susedstve s územím, na ktorom ukrajinská národnostná menšina aspoň tisícsto rokov žije, existuje štát ukrajinského národa - Ukrajina, jej obyvateľstvo je východného (pravoslávneho) kresťanského náboženstva a rítu, kým Slovensko - západného (katolíckeho).

Poľská národnostná menšina je tiež slovanského (ale západného, ako aj Slovensko) pôvodu, západokresťanského (ako aj Slovensko) náboženstva a rítu, v susedstve s poľskou národnostnou menšinou tiež existuje štát poľského národa - Poľsko, avšak v minulosti Poliaci nežili v tom istom štátnom útvare (v Uhorsku) ako Slováci a ukrajinská národnostná menšina.

Maďarská národnostná menšina nie je slovanského pôvodu, hoci náboženstvo má v podstate to isté ako Slovensko, v jej susedstve existuje štát maďarského národa - Maďarsko, avšak maďarská národnostná menšina bola po stáročia súčasťou, hrubo povedané, panujúceho či panovačného uhorského štátu, kým Slovensko, ako aj ukrajinská národnostná menšina, boli poddanými tohto štátu.

Nemecká národnostná menšina v SR nemá v svojom susedstve štát svojho národa, je neslovanská, aj keď náboženstvo má také isté - katolícke a protestantské - ako Slováci.

Podobne židovská národnostná menšina nemá v svojom susedstve štát svojho národa, je neslovanského pôvodu a celkom iného náboženstva a kultúry, pričom príchod na Slovensko príslušníkov týchto dvoch menšín bol v celkom inom čase a z celkom iných dôvodov (a to iných u Nemcov - kolonisti, a iných u Židov, roztrúsených po celom svete);

- celkom inými sú tieto okolnosti u bulharskej a chorvátskej (či českej) národnostnej menšiny na Slovensku, a celkom iné sú tieto a podobné charakteristiky u rómskej komunity. Teda spoločnou pre všetky národnostné menšiny v SR je iba jediná črta či okolnosť, a to tá, že dnes ony všetky žijú na území toho istého štátu, na území Slovenskej republiky, sú jej občanmi, ako aj spolutvorcami jej hodnôt. Vo všetkom ostatnom je každá NM v SR aspoň v niečom (ale podstatnom) iná a odlišná, a má preto, celkom pochopiteľne, iné podmienky (predstavy, požiadavky, možnosti) na ochranu svojho kultúrneho dedičstva, svojich historických hodnôt, ako aj na súčasný život a jeho aspoň minimálny pozitívny rozvoj.