Genéza antropologického myslenia

1. Genéza antropologického myslenia

  Otázka ,,Kto je človek?“ je stará ako ľudstvo samo. Prvé vysvetlenia ako vznikol človek sa nachádzajú v mýtoch a bájkach. Eskimácii odvodzovali svoj pôvod od bobra, indiáni z Peru od pumy, indiáni z Brazílie boli presvedčení, že pochádzajú z hviezd.

Postupne sa ľudia začali venovať samotnému stvoreniu pomocou nejakej nadprirodzenej sily.

Sumeri - človek je vytvorený  z hliny bohom Enkim a oživený jeho dychom.

Egypťania - Boh Chnum stvoril ľudí na hrnčiarskom kruhu.

Číňania - pramatka ľudí vytvorila z hliny figúrky a z tých sa stali živé bytosti.

- predstava hliny ako základného stavebného materiálu, z ktorého bol vytvorený 1. človek, sa uplatnil aj pri výklade odlišností farieb pleti ľudských rás.

·belosi – biely íl, černosi – čierna zem, červená pleť- egyptská červená hlina

     Biblická legenda - človek bol vytvorený Hospodinom z prachu zo zeme a vdýchol do neho vzduch ,,dych života“. Nástupom antiky vzniká zmena v prístupe k ľudskému organizmu. Snažia sa vedľa mýtov pochopiť vznik a vývoj človeka na racionálnych základoch. K rozvoju fyzickej antropológii prispeli starovekí prírodovedci, filozofi a lekári.

 

Egypt – rozvoj vedy – zhromažďovanie získaných skúseností a výrazná znalosť písma (2700 - 2181 p.n.l.).

- lekárstvo bolo spojené s náboženstvom a bolo v rukách kňazov

- 1.inštitucionalizovanie lekárstva, vznik prvých liečební (tzv. domy života - súčasť chrámového hospodárstva). Dnes by sme chápali domy života ako spojenie akadémie, vysokej školy a ústrednej knižnice. Boli centrom vedy a pracoviskom učencov. Okrem liečenia určovali aj kalendáre, vykladali sny, vykonávali právne a náboženské porady zaoberali sa aj výučbou mágie. Svoje poznatky z anatómie získavali počas bežného života a to porcovaním zvierat a až neskôr tieto poznatky prenášali na ľudí. Egypťania považovali srdce za ústredný orgán, centrum cievneho systému, časť tráviaceho traktu, ale aj sídlo myslenia a citu.

 

Mezopotámia – znalosť písma, už v polovici 3.tisícročia existoval školský systém na výchovu chlapcov. Okrem čítania a písania sa zaoberajú aj štúdiom flóry a fauny. Ich knihy obsahujú názvy rastlín, ktoré sme dodnes nevedeli identifikovať. Medicína bola ovplyvnená náboženstvom a verilo sa, že chorobu spôsobujú démoni.

Lekárstvo sa začína deliť na: chirurgiu, očné, interné, pôrodníctvo a iné.

 

India – nebol tu zákaz pitiev, ani operácií, ale výsledky skúmaní neboli presné. Mŕtvoly namáčali na 1.týždeň do potoka a tým boli informácie skreslené. Lekári boli presvedčení, že pri fungovaní tela sú potrebné: vzduch, žlč, hlien, ale aj niečo viac, čo sa nedá vysvetliť- tzv. éter (pralátka sveta; z nej vzniklo postupne svetlo, voda, zem).

- operácie brušnej dutiny, očného zákalu, odstránenie kamienkov z močového mechúra.

- začiatky plastickej chirurgie: plastika pier, uší, nosa.

 

Čína – medicína nie je až tak rozvinutá. Názory na fungovanie organizmu a na pôvod chorôb sú spojené s filozofickým učením o večnom boji mužského jing a ženského jang. Ich nerovnováha v tele narúša praenergiu čchi a tak vzniká choroba.

- vznik akupunktúry (napichovanie určitých bodov na povrchu ľudského tela ihlami)

 

 

Človek očami antických lekárov a filozofov

 

     Na pôde Grécka a Ríma sa rozvíja lekárstvo. Starovekí Gréci ochotne prevzali od ázijských a afrických kultúr znalosti. Výklad vzniku chorôb a života tvoril základ, že mikrokozmos človeka je súčasťou makrokozmu nebies a celého vesmíru. Cieľom lekárov bolo poznať príčiny a dôsledky pôsobenia prírodných zákonov na ľudský organizmus a pomocou liečby obnoviť pôvodný súlad človeka s prírodou.

     Na rozvoj gréckeho lekárstva mal vplyv antický atomizmus ( Démokritos z Abdéry) a učenie o základných elementoch (Empedoklés z Akragantu). Atomizmus - svet sa skladá z atómov, nedeliteľné častice pohybujúce sa v nekonečnom prázdne.  Základné elementy sú zem, voda, vzduch a oheň.

     Kolískou lekárstva v 6.-5. st. p.n.l. sa stali lekárske školy v Krotóne, v južnom Taliansku, v Akragante, kde sa pitvaním zvierat položili základy empirickej anatómie ( Alkmaion z Krotónu).  V 5.-4. st. p.n.l. vznikajú iónske lekárske školy. Najznámejšia je kójska lekárska škola. 

 

Hyppokrates – najvýznamnejší predstaviteľ kójskej lekárskej školy (svoje teórie overoval pozorovaním)

- tvrdil, že pomer telesných tekutín v tele určuje temperament človeka.

Prevaha: krvi – sangvinik, hlienu – flegmatik, svetlej žlče – cholerik, tmavej žlče – melancholik. Jeho žiaci zostavili dielo s Hippokratovými názormi: Hyppokratov súbor.

 

     Grécka filozofia vznikla v opozícii k mytologickému výkladu sveta. Jej počiatky sú spojené s Milétskou školou ( Anaximandros – vznik človeka pôsobením slnka na morské dno). Badať u nich myšlienky evolucionizmu ( Empedokles – rozdelil organizmy na: nižšie, vyššie  a na konci je človek). Sofistická filozofia sa zaoberá antropologickými otázkami, predmetom skúmania je človek a ľudské myslenie. Človek je tvorca a súčasť kultúry. A toto tvorí základ filozofickej antropológie, ktorú rozpracoval Sokrates, rozvinuli sofisti a Platón a dovŕšil Aristoteles.

 

Aristotelés zo Stageiry – Platónov žiak

- ako 1. zaviedol a použil pojem antropológia.

- človeka chápal ako biokultúrnu bytosť. Antropológiu rozdelil na fyzickú a kultúrnu. Snažil sa človeka zaradiť do systému prírody ako spoločenského živočícha. Tvrdí, že príroda sa skladá z najjednoduchších tvorov až po božskú silu, ktorá prírodu ovláda. Človek sa líši od iných bytostí: rečou, veľkým mozgom, racionálnym myslením a vzpriameným telom.

Človek má schopnosť myslieť a Aristoteles rozlišuje 3 druhy duše:

1)      vegetatívna a vyživovacia – rastlinná

2)      zmyslová a vnímajúca -  živočíšna

3)      myslieť a pochopiť pomocou zmyslov – ľudská

Entelecheia - pojem, ktorý znamená, že všetko na svete má svoj účel. Na vzniku a vývoji živých organizmov sa zúčastňujú 4 základné faktory: látka, tvarový princíp, hybná sila, konečný cieľ. A u živých bytostí je to: telo je látka, duša je tvar.

 

     V období helénskej kultúry v 4.-3. st. p.n.l. vzniklo v egyptskej Alexandrii významné kultúrne a vedecké centrum (výborná geografická poloha). Vzniká tu výskumný ústav Museion (chrám múz), ktorého súčasťou bola knižnica. Predstavitelia alexandrijskej lekárskej školy prispeli k rozvoju antropologického myslenia.

 

Hérofilos- ako 1. lekár uskutočnil pitvu za vedeckým účelom. Za jeho pôsobenia na škole sa vykonávali prvé verejné pitvy a podľa niektorých prameňov aj pokusy na živých zvieratách bez znecitlivenia (vivisekcia). Správne odhalil význam mozgu a jeho spojenie s nervovým systémom a miechou

 

Erasistratos z Keu- nadviazal na výskumy Hérofilosa.

-pitvy, údajné vivisekcie na zločincoch odsúdených na smrť––»informácie o ľudskom tele.

-venoval sa výskumom mozgu a rozlíšil veľký mozog  a mozoček. Skúmal žilový  a tepnový systém. Aj on tvrdil, že telo sa skladá z atómov a za centrum považoval srdce – zdroj energie.

 

     Štúdium človeka v období antiky sa netýkalo iba lekárstva a filozofie. Sochárske a výtvarné umenie nám dokazuje, že Gréci a Rimania dobre zobrazovali príslušníkov rôznych rás a etník. Literárnym dokumentom je Homérova Ilias a Odysea. V týchto eposoch sa stretávame s pojmom Etiopián (človek s opálenou tvárou). Aj slávny grécky historik Herodotos vo svojom diele použil pojem Etiopián (znaky: kučeravé vlasy, plochý nos, výrazné pery)

 

Poseidonios z Apameie – prvý antropológ v pravom slova zmysle

- názory na genézu života: nositeľom života je životná sila (zotikoe dynamis), jej zdrojom je slnko a ňou vzniká všetko

Rozdelil dejiny ľudstva: 1) zlatý vek: obdobie nevinnosti – ľudia bývali v jaskyniach, dutých stromoch                                                                       

                                        2) civilizačný pokrok – rozvoj remesiel, kultúrny pokrok a tým vzniká mravný úpadok

Skúmal telesné a povahové črty medzi južanmi a severanmi. Zaoberal sa podnebím ako vplýva na človeka a tvrdí, že nadmerný chlad a prílišné teplo neprospievajú na rozvoj intelektu.

-prvky relativizmu -  všetci ľudia sú súčasťou ľudstva aj barbari, ktorí sa nachádzajú na nižšom stupni vývoja.

 

Rím – už od 3. st. p. n. l. sa zosilňuje vplyv starovekého Ríma, ich kultúra sa rozvíja pod vplyvom cudzích kultúr, ale rozhodujúci vplyv mala grécka helenistická kultúra. Do svojich služieb prijímali gréckych mysliteľov a tým sa utvárala ich kultúra. Rimania mali zmysel pre organizáciu, disciplínu a právne vedomie. Rozvíja sa právo, rétorika (najvyššia veda, ktorá pripravovala na politický život), prírodné vedy, architektúra. Rímsky duchovný život bol v básnictve.

Titus Lucrecius Carus – rímsky básnik

Dielo: De verum natura (O veciach prírodných)- filozofická báseň, opisuje antropologické a biologické poznatky, podáva najutriedenejší výklad atomistickej filozofie.

- náznaky evolucionizmu – všetko zložitejšie sa vyvinulo z jednoduchšieho. Predpokladá, že tie živočíchy vyhynuli, ktoré sa nedokázali rozmnožovať a boli slabšie. Vývoj ľudstva je obsiahnutý v myšlienke pokroku. Podľa neho pôvodný ľudia žili v polodivokom stave, nepoznali oheň a obydlie. A  až ďalší vývoj umožnil ľuďom vymaniť sa z prvotnej závislosti od prírody.

 

G. Plinius Secundus

Dielo: Prírodopis- údaje z oblasti anatómie, zoológie, botaniky lekárstva.

-nebol vedec, skúmal diela iných vedcov, ale aj tak je jeho dielo cenné, lebo nám dáva ucelený prehľad danej doby. Hlavne siedma kniha bola venovaná antropológii a fyziológii človeka.

 

Aulus Cornélius Celzius– rímsky encyklopedista

Dielo: Vedy– údaje o rétorike, filozofii, náboženstve, poľnohospodárstve a lekárstve.

- nebol lekár, ale mal o tomto odbore rozsiahle znalosti.

 

Claudius Galénos– grécky lekár

- ostro kritizoval nedostatok logických metód v dielach svojich predchodcov. Najprv liečil gladiátorov a nakoniec sa vypracoval na lekára cisárov.

- prednášal o anatómii, fyziológii a terapii. Pitval zvieratá a svoje poznatky prenášal na ľudí a preto sa dopúšťal aj chýb. Polohu srdca a svalstva u človeka popisoval podľa anatómie psa. Dielo: Praktická anatómia– zásadne ovplyvnila dejiny európskeho lekárstva.

 

 

Štúdium človeka v stredoveku

( A.Magnus, R.Bacon)

 

     Pád západorímskej ríše v r. 476 znamenal pre vedu dočasné prerušenie vo vývoji. S odkazom antickej vzdelanosti sa stretávame v arabskej a byzanskej kultúre. Scholastické učenie potláčalo akúkoľvek snahu o vývoj v prírodných vedách. Jediná pravda sa nachádzala v Biblii a keď sa vedecké poznatky ocitli v rozpore s ňou boli vyhlásené za nepravdivé. Tento rozpor vyústil do konfliktu medzi cirkvou a prírodovedcami. V 9.st. vzniká scholastická filozofia, ktorá ostro vystupovala proti všetkým filozofickým systémom odporujúcim doktríne kreacionizmu (vysvetľovala genézu človeka a prírody zásahom nadprirodzeného činiteľa – Boha). Do 13. stor. je negatívny postoj cirkvi k dielam Aristotela. Úroveň vzdelania sa znížila a už čítanie bol dôkaz intelektu. Latinčina bola univerzálny jazyk vzdelancov. Kresťanstvo hlásalo ,,Poznaj Boha  a sám seba“. Filozofia sa dostala do služieb scholastiky a záujem o prírodovedu výrazne klesol.

     Kresťanská filozofia potrebovala vlastných vzdelancov a zásluhou sv. Augustína dochádza k formovaniu škôl pri biskupských sídlach. Pestovala sa filozofia, chápaná ako pred stupeň pre porozumenie kresťanskej vierouky. Vyučovala sa latinská gramatika. V 6.stor. vznikajú školy pri benediktínskych kláštoroch a základom výučby bolo ovládanie 7 slobodných umení ( gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba). V 11.stor. sa kláštorné školy dostávajú do krízy a sú zatienené katedrálnymi a mestskými školami. V 12. stor. vznikajú prvé mestské univerzity. Najprv v južnej a západnej Európe a neskôr v strednej Európe(Praha, Krakov, Viedeň). Okolo r. 1200 vniká univerzita v Paríži a dlho bola vzorom pre ostatné univerzity. Mala 4 fakulty: artistickú, teologickú, kanonické právo a lekárstvo. Prvá univerzita v Anglicku bola univerzita Oxford (1163). Najslávnejšia univerzita bola v Bologni – právo(1119) – pomerne dlho si dokázala udržať nezávislosť od cirkvi. Padovská univerzita bola baštou aristotelizmu a avveroizmu(1222). Na Blízkom Východe vzniká Gundišapúrska académia(556) neďaleko Bagdadu, kde sa rozvíja medicína.

Diela, ktoré cirkev povolila teoreticky študovať: spisy Hippokrata, Aristotela, Galéna, Avicenny, Dioskorida. Pitva bola od 12.stor. zakázaná.

 

Albertus Magnus

- študoval slobodné umenia a spojil filozofiu Aristotela a kresťanskú scholastiku. Využíval základné metódy experiment a pozorovanie.

- anticipoval nástup novovekej deskriptívnej prírodovedy

Diela: O zvieratách, O rastlinách, O mineráloch

- ovplyvnil výskumy človeka najmä svojimi úvahami nad mozgom ako orgánom rozumu a inteligencie (rozdelil mozog; v zadnej časti sa nachádza pamäť)

 

Roger Bacon - anglický filozof, prírodovedec

Diela: Opus maius (väčšie dielo) – teória ľudského myslenia a názory na matematiku, gramatiku a filozofickej morálky; Opus minus (menšie dielo)– výťah z predošlého diela; Opus tercium (tretie dielo)– prepracovanie predošlých diel a doplnené autobiografiou; Listy o tajných dielach umenia a prírody a o mnohej mágii- venoval cirkvi

- za najdôležitejšiu metódu prírodovedného poznania: pozorovanie a experiment.

 

Arabská kultúra (Rhazes, Avicenna, Averroes)

Na východe rozkvet vedeckého poznania. Arabi sa nebránili cudzej kultúre, ak im to povoľovala viera– islam. Náboženské centrum: Mekka, vedecké centrum: Bagdad a Gundišapúr (lekárska škola, študovali tu grécki učenci). Z Alexandrie sa šírili lekárske a antropologické poznatky.

Bagdad– vznikajú domy poznania- Academia.

Hunain Ibn Ishák- preložil 129 Galenových spisov a tieto sa prednášali v Bagdade, Córdobe, Tolede

Abul Kásim– Córdoba, priekopník v chirurgii, napísal dielo: Tesrif (preložené do latinčiny)

V 11.stor. sa kultúra a veda presunula do Toleda, ktoré prilákalo učencov z celej Európy. Arabský učenci: Rhazes: dielo: Všeobecná kniha o medicíne

                             Avicenna: prekladal diela Aristotela, Hyppokrata, Galena

                             Averroes: prenikol do európskej prírodovedy

 

 

Novoveká antropológia

 

Zrodenie empirickej anatómie a fyziológie

( Vesalius, Harvey)

 

     V 14.-15. stor. odchádza scholastika a nastupuje humanizmus a renesancia. Humanizmus vzniká v Taliansku a programovo zdôrazňoval hodnotu človeka, jeho právo na dôstojný život, poznanie, slobodu a  rozvoj schopností. Renesancia vzniká v 16.- 17. stor. v Taliansku a odtiaľ sa šíri do celej Európy, nie je to len sloh, ale aj nové myslenie. Renesanční učenci kládli veľký dôraz na empirickú a racionálnu stránku poznania človeka a prírody.

 

Leonardo da Vinci

- bol všestranný umelec a 1. predstaviteľ anatómie ľudského tela. Vykonal 30 pitiev a sformuloval zákon analógie (všetky zvieratá majú jeden stavebný plán)

- ľudské telo ako stroj–––»presné nákresy svalov a činnosti kostí.

- ako prvý presne nakreslil slepé črevo

 

Philippus Aureolus Paracelsus

- v 16.stor. kládol dôraz na pozorovanie, experiment a skúsenosť.

- človeka chápal ako mikrokozmos; každá skutočnosť má svoje pravidlo - duchovnú silu „archeus života“ (kto ho dokáže odhaliť, má spôsob ako pôsobiť na prírodu a pretvárať ju)

- homunkul: tvrdil, že existuje miniatúrna verzia ľudského tela v pohlavných bunkách a po oplodnení dochádza k jeho postupnému rastu (pretrvávalo do 18.stor)

- medicína ako univerzálna veda, ktorá má využívať rôzne odvetia ako filozofia, teológia, astrológia a alchýmia;

 

Andreas Vesálius

– dostal sa do rozporu s cirkvou; vykonával verejné pitvy– výsledky štúdia preferoval v diele: Šesť anatomických tabuliek

- položil základy novovekej vedeckej anatómie a fyzickej antropológie

Dielo: Sedem kníh o stavbe ľudského tela (vyvrátil Galenove omyly), Veľká chirurgia (posmrtné dielo)

 

Magnus Hundt – nemecký učenec

- naznačil existenciu fyzickej antropológie ako samostatnej vednej disciplíny

Dielo: Antropológia o postavení človeka (opisuje telesnú stavbu človeka)

 

Otto Casmann – nemecký lekár

Dielo: Somatológia, Psychologická antropológia ako ľudská dogma

- použil pojem antropológia na označenie prirodzenosti človeka a jeho miesta v prírode

 

     V 17. storočí došlo k objaveniu princípu krvného obehu.

 

William Harvey – anglický lekár

- na základe pitvy a vivisekcie objavil krvné obehy. Vyvrátil Galenove špekulácie o miznutí tekutín z tkanín.

Dielo: Anatomické porovnania o pohybe srdca a krvi živočíchov  (1628 = zrod novovekej antropológie); Výskumy a pôvode živočíchov – základ embryologickej teórie „všetko živé pochádza z vajíčok“= resp. teória epigenézy

 

 

Empirizmus a racionalizmus

(F.Bacon, R.Descartes)

Francis Bacon

- položil základy filozofického empirizmu v 17.stor. (obrat k  zmyslovej skúsenosti)

Dielo: Nové organon – zdôrazňuje empirickú indukciu a experiment

 

René Descartes

- jeho východiskom je metodická skepsa

Dielo: Rozprava o metóde - toto dielo je základom racionalizmu „Cogito, ergo sum“ (uznáva ľudský rozum a racionálnu dedukciu „všetko má svoju logiku“)

- chápe človeka ako stroj, je tvorený z fyzického tela a racionálnej  duše. Človek je stvorený Bohom a potom už pracuje sám na základe vlastnej mechaniky. Človek sa líši od iných tvorov racionálnou dušou, sídlom duše je epifýza.

- spiritus animalis - látka, ktorá vysvetľuje činnosť nervového systému

Dielo: Pojednanie o človeku, O človeku - posmrtne

 

Nicolas Tulp

- komparatívne výskumy ľudoopíc a človeka ––» položil základy porovnávacej anatómie

Edward Tyson

Dielo: Anatómia pygmeja s porovnaním s anatómiou opice a človeka (anticipoval výskumy ľudského rastu v medzidruhovej perspektíve)

Johann S. Elsholtz

Dielo: Antropometria (predstavuje antropometron- prístroj, ktorý meria ľudské telo)

 

     V 17.stor. je objavený mikroskop a stáva sa súčasťou výskumov.

 

Robert Hook

– upozornil, že na základe skamenených živočíchov možno zostaviť rad živočíchov, tak ako žili na zemi. Aj on používal mikroskop a je považovaný za objaviteľa rastlinných buniek.

 

Klasifikácia prírody

(K.Gesner, J. Ray, C. Linné)

 

Konrada Gesnera

Dielo: Prírodopis zvierat – 5-zväzková zoologická encyklopédia, ktorá podáva informácie o živočíšnom svete. Bol prvým, čo vytvoril klasifikačnú sústavu živej prírody zoradenú podľa prírodného prostredia.

 

John Ray – anglický učenec, definoval pojem druh

Dielo: Metodický súpis štvornožcov a vtákov - triedi tu živočíšny svet na: krvný a bezkrvný.

 

Carl Linné

– vytvoril univerzálny klasifikačný systém

Diela: Systém prírody, Základy botaniky, Druhy rastlín, Rody rastlín

- používal 6 klasifikačných stupňov: ríša, trieda, rad, rod, druh a varieta. Neskôr k nim priradil kmeň a čeľaď.

Rozdelil 3 základné ríše zeme: živočíšna, rastlinná, kamenná;

- teória monofilapizmu: človek stvorený na jednom mieste ––» šírenie ďalej

Homo sapiens rozdelil na americanus, europaeus, asiaticus, afer, monstrosus – ochlpené obludy(Yetti), ferus – divokí ľudia žijúci v lese so zvieratami.

Údaje o farbe pleti, temperamente a správaní:

• červený – Američan –    cholerik    - vzpriamený
• čierny    –  Afričan   –   flegmatik   – rozmar
• biely      –  Európa    –  sangvinik   – tradícia
• žltý        –  Aziati     – melancholik – viera

- všetko je stvorené Bohom a už sa to nemení ––» ponúkol možné úvahy o nerovnosti rás a zrodila sa teória o nadradenosti bielej pleti

 

Konštituovanie antropológie ako biologickej disciplíny

(Blumenbach, Camper)

 

     V 18. stor. bola biológia disciplínou antropológie. Hlavným myšlienkovým prúdom bolo osvietenstvo, ktoré stavalo na ideáloch humanizmu a renesancie – viera, sila, rozum a veda. Začína byť väčší počet vedcov a vedeckých smerov. Vedci sa snažili o vytvorenie dokonalého obrazu ľudského tela.

Bernard Siegfrird Albin

Dielo: Anatomický atlas (snaha o maximálne zobrazenie ľudského tela)

Giovanni Battista Morgagni

– položil základy patologickej anatómie

Albert Von Haller

– oddelenie fyziológie od anatómie – chápaná ako oživená anatómia

     Druhá polovica 18.stor.je dobou rozvoja biologických vied. Vznikajú  samostatné vedné disciplíny - porovnávacia biológia, paleontológia, embryológia

     Vznikajú prírodovedné múzeá, ktoré sú centrom vedeckého života. V 17.storočí poznajú Európania iba 6000 rastlín, v 18. storočí je ich 18 OOO a na začiatku 19.storočia už poznajú 5O tisíc druhov rastlín. Opísané sú aj exotické rastliny.

 

Johann Fridrich Blumenbach

– legitimoval vznik fyzickej antropológie (2. pol. 18.storočia) ako biologická disciplíny;

Dielo: O prirodzenej rozmanitosti ľudského druhu – navrhol používať pojem antropológia ako označenie prírodopisu človeka. Učebnice porovnávacej anatómie opisuje v nich ľudské lebky – tvar a veľkosť lebiek, obrysy temena. Tvrdí, že človek vznikol na jednom mieste a odtiaľ sa rozptýlil do ďalších častí sveta. Vznik rás vysvetľuje ako degeneráciu. Rozlíšil farbu pleti a geografické rozšírenie:

1) kaukazská – Európa

2) americká – Nový svet

3) malajská – Tichomorské ostrovy a austrálsky domorodci

4) etiópska – Afrika

5) mongolská – východná Ázia, Čína a Japonsko

Z estetického hľadiska je kaukazská rasa na vrchole. Biela pleť je pôvodná farba ľudstva stvorená Bohom.

 

Petrus Camper

- bol priekopníkom fyzickej antropológie a zaoberal sa výskumom lebiek cicavcov; dokázal, že zloženie kože je u všetkých rovnaké

Dielo: Teória monogenézy (rovnosť bielej a čiernej pleti, kritizoval názor, že opice môžu chodiť aj hovoriť)

 

Boj o evolučnú teóriu

(Buffon, Cuvier)

 

G.L.L.de Buffon

Dielo: Všeobecný a špeciálny prírodopis – vyslovil hypotézu o vývojovej premenlivosti druhov v čase, ktorá je výsledkom jeho nálezov vo fosílnych živočíchov. Premenlivosť živočíchov sa deje pod vplyvom prostredia a zmenou klímy. Flóra a fauna je na rôznych kontinentov iná, lebo živočíchy migrovali. Predpokladá jednotný pôvod ľudstva, že bol najprv iba jeden druh a vplyvom rôznych faktorov(ekologické, geografické, biologické, sociokultúrne) vznikli rasy a etnické skupiny. Podľa neho existujú 3 degenerácie: klimatická teplota, zdroj potravy, otroctvo, čo označoval ako vytrhnutie organizmu z jeho prirodzeného prostredia. Sledoval rast detí a prišiel k záveru, že v lete lepšie rastú ako v zime a došiel k záveru, že telesný rast je ovplyvnený vonkajším prostredím.

 

George Leopold Cuvier

– zakladateľ paleontológie, odmietal premenlivosť druhov v rámci času

     Teória katastrof „kataklyzmat“ = zem postihli katastrofy a počas nich bola v určitých oblastiach zničená flóra a fauna. V niektorých častiach Zeme sa však život zachoval a odtiaľ boli zničené oblasti znovu osídlené zvieratami a rastlinami. Podľa neho sa to v minulosti niekoľkokrát opakovalo. A posledná katastrofa bola biblická potopa. Zrekonštruoval vyhynuté živočíchy pomocou kostí.

Diela: Prednášky z porovnávacej anatómie, Výskumy fosílnych kostier;

 

Lamarkova teória biologickej evolúcie

 

Lamarck - Jean - Baptist Pierr Antoina de Monet rytier z Lamarcku

- vyslovil hypotézu o neustálej evolučnej premene druhov pod vplyvom vonkajšieho prostredia. Pod vplyvom vonkajšieho prostredia dochádza u živých organizmov k vytváraniu nových vlastností, ktoré sú dedičné a môžu vyústiť až do sformovania nového druhu. Príčinou premenlivosti je predovšetkým tlak prostredia a schopnosť organizmov sa neustále a účelne prispôsobovať. Tvrdil, že získané vlastnosti v dôsledku zmien vonkajšieho prostredia sa dajú dediť a zato bol kritizovaný. Má teologický výklad vývoja a to, že živé vzniká z neživého pomocou zvláštnych ,,fluid“. Najprv sa vytvoria najjednoduchšie formy z ktorých sa potom vyvíjajú zložitejšie systémy. Zaviedol pojem biológia.

 

Darwinova teória evolúcie druhov 

 

Charles Robert Darwin

Dielo: O vzniku druhov prírodným výberom alebo zachovaním zvýhodnených rás v boji o život – týmto dielom vzniká biologická teória darwinizmus – človek je len jeden z množstva živočíšnych druhov, ktorý vznikol ako dôsledok vývoja živých organizmov na Zemi.

Evolučná teória - jedinci toho istého druhu sa od seba líšia, nie sú identickí – variabilita. Variabilita organizmov je spojená s prírodným výberom – selekcia – tí ktorí prežijú a tí ktorí zostanú nažive. U tých čo prežijú narastá reprodukčná spôsobilosť – sú to vlastnosti a schopnosti, ktoré sú pre zachovanie života najdôležitejšie a tieto užitočné vlastnosti odovzdávajú svojim potomkom, a tak vznikajú v priebehu mnohých generácií nové druhy = teória prírodným výberom.

Dielo: Pôvod človeka a pohlavný výber - ľudský druh sa vyvíjal pod vplyvom rovnakých prírodných zákonitostí ako ostatné živé organizmy. Vznik človeka je v treťohorách a podobá sa opici, ktorá žila na stromoch (na základe podobnosti človeka s africkými ľudoopmi – šimpanz, gorila). Za kolísku ľudstva považoval Afriku. Človek má prevahu nad ostatnou živou prírodou vďaka duševným schopnostiam, ale aj svojej telesnej stavbe tela. Zmenami prešla hlavne ruka. Vzpriamená chôdza a uvoľnenie predných končatín – bipédia. Rast rozumových schopností a zvyšovanie objemu mozgu urýchlili priebeh zmien v tele. Prispôsobením sa vonkajšiemu okoliu vznikajú prvé nástroje a zbrane. Znaky, ktorými sa človek líši od ostatných primátov: bipedia, zväčšený mozog, kultúrna technológia

 

Konštituovanie antropológie ako biokultúrnej disciplíny 

 

     V 2.pol. 19.storočia vzniká evolucionistická antropológia veda o vzniku a vývoji človeka a kultúry. Predmetom štúdia je človek ako tvorca a produkt prírody.

James Cowles Prichard – koncipovaná antropológia

Dielo – Výskumy fyzickej histórie ľudstva – venoval sa fyzickej antropológii, variabilitu ľudstva dáva do kontextu etnológie, jej cieľom je popis historických kmeňov, rás a ich vzťahy s rôznymi populáciami, iba tak sa dajú pochopiť ľudské dejiny a potvrdiť jednotu ľudského druhu

- prívrženec monogenetickej teórie pôvodu ľudstva – nie biela pleť, ale čierna je pôvodná

 

Andreas Adolf Retzius

– do antropometrie zaviedol liečebný dĺžkošírkový index (jednoduchý pomer šírky a lebky vyjadrený v percentách)

 

     Vývoj fyzickej antropológie prvej pol. 19. stor. je i naďalej pod vplyvom biológie. Biológovia sa zameriavali na mikroskopickú porovnávaciu anatómiu, embryológiu a experimentálnu fyziológiu.

Matthias Jacob Schleiden

- ako prvý podal úplný popis živej rastlinnej bunky (1838);

Rudolf Albert Kollinker

- rozvinul  bunečnú teóriu (1840) poznatkom, že spermie a vajíčka sú takisto bunky. Prispel k rozvoji porovnávacej anatómie.

  V 60. – 70.rokoch 19.storočia – vznikajú vedecké antropologické spoločnosti – 1. vznikla vo Francúzsku v r. 1859;

Pierre Paul Broca

– rozvoj európskej fyzickej antropológie

Parížska univerzita – začína sa vyučovať anatomická; fyzická; prehistorická; lingvistická antropológia a etnológia

- mal osobný podiel na inštitucionalizácii fyzickej antropológie.

- rozpracoval antropometriu a preslávil sa prácami z oblasti kraniometrie (meranie lebiek) a lokalizáciou mozgových funkcií(centrum reči). Menej úspešné bolo, že Broca vytvoril hodnotovú škálu a podľa nej rozdelil ľudí: podľa pohlavia, farby kože a intelektu

- kontroverzné tvrdenie – muži majú väčší mozog ako ženy, géniovia ako ľudia s priemerným talentom, a vyššie rasy ako nižšie rasy- toto je absurdné a neoprávnené  tvrdenie

 

Americká antropologická škola – 1.pol.19.storočia – antropológov spájala teória polygenizmu – spochybňovali jednotný pôvod ľudských rás

Charles Caldwell

Dielo: Úvahy o jednotnom pôvode ľudskej rasy- polemiky s Pritchardom (chcel spojiť antropológiu s bibliou, že všetky ľudské rasy pochádzajú z 1 ľudskej dvojice; chcel preukázať odlišný pôvod rás– a to bol len krôčik k rasizmu)

 

Luis Agassiz

– podporoval polygenizmus (negatívny rasizmus)

- príbeh Adama a Evy považuje za históriu kaukazskej rasy

- dospel k názoru, že existovali rôzne geografické centrá stvorenia človeka a tak aj rôzne ľudské rasy, ale osobný kontakt s černochmi mu vnukol iný názor a tak sa výrazne diskvalifikovala negroidná populácia: černosi – leniví, hraví, zmyselní; telo vyrastie, ale duša ostáva ako u dieťaťa; nie sú schopní života s bielymi

 

William Henry Holmes

– budoval základy modernej americkej fyzickej antropológie, rozvíjal široké chápanie antropológie zahrňujúce etnológiu a archeológiu.

 

     V 1.pol. 2O.storočia sa rozvíja európska fyzická antropológia. V kontinentálnej Európe pretrváva chápanie antropológie ako čisto biologickej disciplíny. Vo Veľkej Británii a USA sa presadila koncepcia všeobecnej antropológie, ktorá zahŕňa biologickú a  kultúrnu (sociálnu) antropológiu. Predmetom fyzickej antropológie sa stáva štúdium rastu, vývoja a funkcie ľudského organizmu v rámci rôznych rasových, etnických, kultúrnych a sociálnych skupín.

Klasické subdisciplíny široko koncipovanej fyzickej antropológie:

1. vývojová antropológia

2. fyziologická antropológia

3. morfologická antropológia

4. osteologická genetika

5. ľudská genetika

6. paleoantropológia