Pre koho?

Pre koho?

 

Pridusená výkrikom pod oknom stojím,

zaliata do priehľadného jantáru.

Odvrhnutá súčasným režimom,

benevolentného moderného sveta.

 

Zaseknutá pravda  pod ľavým rebrom,

prediera sa cez navlhnutú kožu.

Úbohým pudom sebazáchovy,

zachrániť nezachrániteľné.

 

Zapadnutý cit jemným prachom,

vyťahujem z kufra spomienok.

Pokúšam sa z neho sfúknuť   povlak,

z nášho nádejného potomka prekliateho citu.

 

Môžeš sa pozerať ako vädne náš kvet,

môžeš sa nahlas a s chuťou smiať.

Môžeš plakať a môžeš nám vykopať hrob.

Pretože tam je naše miesto.

 

Každým žmurknutím môjho oka,

zhasnem jednu z nebeských hviezd,

čo svietili pre nás a na nás.

Viem, že tým privolám dážď, čo nás utopí.

 

Daruj mi poslednú strelu,

ktorá bude  vykúpením z pomalého blúznenia.

Stratila som správny smer,

tak sa ťa pýtam:

 

Ktorá cesta vedie von z tvojho srdca?

 

Ostala iba noc.

Noc bez tmy a deň bez svetla.

Smútok bez slzy

a slza bez soli.

 

Chce sa mi kričať,

ale nie je na koho

a nie je pre koho.

Možno zajtra.