Škvrna
Škvrna
Chcela by som odstrániť,
všetky mastné škvrny z môjho života.
Periem ich stále, znova a znova,
ale aj tak sa ma držia.
Rozpínajú sa v izbe, na nábytku,
na rukáve, a aj na umytom okne.
Na sukni, na pančuchách, na vlasoch.
Nechcú ísť von.
Občas ich nachádzam aj na koži,
majú výbornú schopnosť pohybu.
Ani mydlo, ani prášok na ne nestačia.
Hnusné mastné škvrny.
Nad ránom, keď sa prvé lúče dotýkajú hory,
žmurká na mňa mastná škvrna.
Ja Ti dám! No počkaj, zakryjem Ťa paplónom.
Ticho.
A potom pri vypínaní budíka, aj ona sa ozve.
Ale iba tak potichu.
Vie, že ju neznášam, ale aj to vie,
že jej to prejde.
Otočím sa na druhý bok a snažím sa spať,
ale nejde to pri takom hluku.
Škvrna sa neustále hmýri a hmýri.
Sviňa jedna.
O takej desiatej doobeda,
ma fakt serie.
Zapnem si radšej televízor nech ju ani nepočujem,
no nepomáha to.
Ovoniavam ju.
Smrdí ako včerajšok,
ale nie ako vlani o takomto čase na obed.
Ty sprostá mastná škvrna!
Pokúšam sa žiť,
nevšímať si drzú škvrnu na mojej koži.
Ignorujem ju.
Ale proste to nejde.
Podvečer,
keď lastovičky lovia mušky sa tá škvrna utíši.
Tak jej treba unavila sa,
ale s príchodom tmy sa jej papuľa otvorí.
Pod rúškom noci sa jej darí najviac,
rehoce sa, piští, nedá mi spať.
No robí to už asi mesiac, či dva,
ja ani neviem.
Dnes to ukončím.
O pol noci, keď duchovia dostanú vychádzku,
vezmem nôž
a bodnem do tej škvrny.
Ešte sa tešíš? Ešte žiješ?
Huba Ti klapla na prázdno,
ja som Ti už dlho vravela,
že sa ťa raz zbavím.
A tak mám o jednu mastnú škvrnu menej,
tak to som rada.
Čo to počujem, nová sa ozvala...
Do paroma!
No, kde si?
Ja si Ťa nájdem hlúpa mastná škvrna, otravná.
Škvrna z minulosti.
Už Ťa mám, tu si v malej sivej krabičke.
Krabičku si pozriem, odložím na poličku.
Prihovorím sa škvrne: Len čo budeš vystrájať,
prebodnem Ťa.
A bolo ticho.
Ale dokedy??? Pýtam sa Ja.