Stredoveká filozofia. Prínos patristiky do filozofického myslenia. Vrcholná scholastika.

 

Stredovek ako obdobie má viacero medzníkov ako vzniku, tak aj zániku.

Za jeden z dátumov začiatku stredoveku sa považuje rok 313 (Milánsky edikt), ďalej rok 476 (zánik Západorímskej ríše) a rok 529 (zatvorenie Platónskej akadémie).

Za koniec tohto obdobia sa považuje rok 1492 (objavenie Ameriky), 1517 (Lutherove tézy) a rok 1452 (vynález kníhtlače).

 

Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Taktiež sa odohráva na pozadí veľkých monoteistických náboženstiev: kresťanstvo, judaizmus, islám.  

 

Filozofia má vychádzať zo zjavenej pravdy, ktorá je nadradená rozumu.

 

“Filozofia je slúžkou teológie“.

 

Stredovekú filozofiu možno rozdeliť na dve základné obdobia:

patristiku (100-700)  

scholastiku (700-1500)

 

Scholastika sa ďalej delí na:

rannú scholastiku (750-1200),

vrcholnú scholastiku (1200-1350)

neskorú scholastiku (1350-1500)

 

PATRISTIKA

- pôvod slova je od latinského  “pater“ – otec

- obdobie cirkevných otcov: napr.: Tertullianus, Origines, Ambrosius, Augustimus, Gregor Veľký

 

Tertullianus: filozoficko-teologické dielo: Načo sú Jeruzalemu Atény - viera nepotrebuje pomoc filozofie;

Credo quia absurdum est – Verím, lebo je to absurdné. – niektoré náboženské fakty nemožno dokázať rozumom.

Origines: Boh stvoril svet ex nihilo = z ničoho. Boh je autotheos – vychádza sám zo seba, nič ho nepredchádza.

 

Aurelius Augustinus najvýznamnejšie diela: Vyznania, O Božom štáte, O trojici;

„Môžem sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si seba samého ako pochybujúcu bytosť“ – myslím, teda som. (neskôr Descartes).

Pravdu nemožno nájsť mimo človeka. „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.“ Človek má v sebe tzv. večné pravdy.  

 

Obrat k človeku – vo filozofii už bol, ale len ako človek – občan polis(u Sokrata)

Kde človek berie istotu svojej existencie? Len súcno, ktoré nás prevyšuje nám môže túto istotu ponúknuť, a tým je Boh. Stvoril všetko ex nihilo – z ničoho. Keby Boh stvoril svet z niečoho, z nejakého arché, tak by ho táto pralátka musela predchádzať.

 

Kto je človek? – človek je bytosť stvorená na obraz Boží a má výnimočné postavenie, lebo žije na privilegovanej planéte (geocentrizmus) – keď padla teória geocentrizmu, zmenili sa aj predstavy o človeku.

Telo je smrteľné, hriešne. Duša je nesmrteľná, po smrti tela smeruje k dobru, k Bohu.

Dejiny majú podľa Augustína teleologický (účelový) charakter – účelné, vedú k naplneniu božieho plánu;

Theodicea: ospravedlnenie Boha za existenciu zla na Zemi: keď stvoril všetko dobré ? odkiaľ je zlo? – Boh dal ľuďom slobodu, a oni ju zneužili na zlo.

 

O štáte Božom: koncepcia dvoch štátov:

1. pozemský štát: civitas diaboli – štát diablov: je založený na egoizme, to vedie až k pohŕdaniu Bohom, pri poslednom súde tento štát zanikne.

2. nebeský štát: civitas dei – štát Boha – je založený na láske k Bohu a vedie k pohŕdaniu človekom. Pri poslednom súde štát ostáva.

 

 

SCHOLASTIKA

Od zatvorenia Platónskej Akadémie sa význam vzdelania vracia  až za vlády Karola Veľkého – zakladajú sa školy, učí sa latinčina.

 

Základom vzdelania v stredoveku bolo sedem slobodných umení:            

trívium: latinská gramatika, rétorika, dialektika (filozofia, logika)

quadrivium: aritmetika, astronómia, geometria, muzika

 

Spor o univerzálie: znovuotvorenie starého antického sporu o existencii všeobecných pojmov;

Sú 2 protichodné prúdy:

1.realizmus: skutočne existujú univerzálie: majú svoju samostatnú existenciu a predchádzajú existencii konkrétnych vecí. Existujú v Božom rozume pred stvorením.

2. nominalizmus: univerzálie neexistujú, existujú iba konkrétne veci: jednotliviny. Univerzálie (všeobecné pojmy) sú len mená (nomina), ktoré im dávame my.

 

Anselm

„Verím, aby som pochopil“ : rozum a  viera musia spolupracovať. Viera je dôležitejšia, najprv treba veriť, aby mohol človek Boha rozumom spoznávať.

Dôkaz Boha – odvodzuje od existencie idey Boha v človeku. (bolo napadnuté – potom existujú aj škriatkovia, lebo idea škriatka existuje v človeku,...)

 

Pierre Abelárd

„Chápem, aby som veril“ – prednejší je rozum pri spolupráci rozumu a viery;

Spor nominalizmu a realizmu rieši tzv. konceptualizmom: univerzálie existujú pred stvorením v Božom rozume, a po stvorení sú konkrétne veci. Približuje sa viac nominalizmu.

 

Albert Veľký

- bol učiteľ Tomáša Akvinského;

Otázku vzťahu filozofie a teológie vyriešil takto:

- filozofia narába s ľudskou skúsenosťou a  rozumom;

- teológia narába so zjavením a vierou, a preto nemôžu mať nič spoločné;

 

 

TOMÁŠ AKVINSKÝ

(1225-1274)

Stal sa v 19.st. oficiálnym učením cirkvi: tzv. novotomizmus.

 

Vzťah viery a rozumu: ich pravdy si neodporujú, ale niektoré náboženské pravdy sú na hranici rozumu: “nadrozumové pravdy“ – vtedy treba uprednostniť vieru;

 

Existencia Boha: dokazuje stopami vo svete:

Postupuje pri tom smerom dozadu:

-   existuje pohyb = musí existovať prvohýbateľ

-  existujú príčiny = musí existovať prvotná príčina

-  existuje hierarchia dokonalosti = musí existovať absolútna dokonalosť

-  existujú náhody = musí existovať nutnosť, ktorá drží svet pokope

-  existujú čiastkové ciele = musí existovať najvyšší cieľ (spása)

 

BOH = prvohýbateľ, prvotná príčina, absolútna dokonalosť, nutnosť, najvyšší konečný cieľ;

 

Ontológia: esencia – podstata, nachádza sa v Božom rozume. Podľa nej sa vytvárajú existencie – veci, ako sa nám javia. U Boha je existencia a esencia spojená. U človeka je najprv esencia až potom existencia.

 

Dôkaz Boha: Stojíme oproti niečomu vyššiemu a nedokážeme o tom vypovedať.

Negatívna teológia: nemôžeme povedať, aký boh je, ale aký NIE JE. Ak ľudstvo vyhynie bude to pre slobodnú vôľu – môžeme zničiť Zem, ale nikdy nezničníme priestor a čas.

Theodicea: Boh tvorí všetky veci dobré. Každá vec je viac alebo menej dobrá. Zlo ako fenomén neexistuje samo osebe. Zlo je len nedostatkom dobra.  Človek slobodnou vôľou vytvára priestor na zlo.

Spor o univerzálie: univerzálie existujú pred vznikom vecí v Božom rozume ako idey, po stvorení existujú vo veciach ako pomenovanie = to sa nazýva umiernený realizmus

 

Zdroj:

KICZKO, L., MARCELLI, M., WALDSCHUTZ, E., ZIGO, M., 1993. Dejiny filozofie. 1. vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1993. s. 39-49. ISBN 80-08-01830-5.