Vedecké štúdiá ľudskej spoločnosti
Vedecké štúdium ľudskej spoločnosti začína v novoveku a za prvú významnú prácu sa všeobecne pokladá dielo „ O duchu zákonov “ – Charles Secondat Montesquieu. Tu sú po prvýkrát formulované spoločenské zákony.
ADAM SMITH – dopracoval sa k myšlienke spoločenského vývoja ľudstva;
HERBERT SPENCER – považoval spoločnosť za určitý druh rovnovážneho stavu a chápal ju ako uzavretý celok, ktorý tvorí súčasť najvyššieho radu – ľudstva;
AUGUSTE COMTE – vychádza z poznania sociálnych skutočností, ich klasifikácie a generalizácie. Podľa Comta prechádza každá spoločnosť 3 štádiami: teologickým, metafyzickým a vedeckým;
EMIL DURKHEIM - na základe rozlíšenie sociálnych typov vypracoval teóriu sociálneho faktu
FERDINAND TENNIER - prispel k rozvoju štúdia stanovením vzťahov medzi jednotlivcami v spoločnosti. Rozlišoval tzv. Gemeinschaft (pospolitosť) založenú na citových alebo intímnych vzťahoch, ktoré sa vyvíjali v podmienkach dlhého súžitia a príbuzenstva a tzv. Gesellschaft ( spoločnosť).
Súčasné štúdium spoločnosti chápe spoločnosť ako komplexný jav, v ktorom sa človek ako jedinec stáva jednotkou študovaného systému.
Zdroj: prednáška na UKF v Nitre
Charles Luis de Secondat Montesquieu (1689 – 1755) - Duch zákonov
Tvrdí, že ľudská spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonitostí, ktoré formovali históriu i súčasnú tvárnosť každého národa.
Boli to najmä geografické, ekonomické podmienky, náboženské činitele, obyčaje, mentalita národa a spôsob života ľudí. Výsledkom týchto objektívnych zákonitostí je štát, ale aj forma vlády.
V demokracii by sa mal štát starať o spoločné blaho, pokladá ju za uskutočniteľnú iba v malých štátoch a príliš sa jej nevenuje. Politická sloboda existuje len tam, kde sa nezneužíva moc. Odveká skúsenosť však učí, že každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon ju zneužívať a pokračuje až kým nenarazí na určité hranice.
Preto odporúča deľbu moci, pričom treba dodržať oddelenosť, samostatnosť a nezávislosť mocí ale i princíp vzájomnej kontroly, rovnováhy medzi mocami, zabezpečovaný systémom vzájomných bŕzd.
Zákonodarnú moc odporúčal zveriť ľudu a jeho prostredníctvom parlamentu, výkonnú moc monarchovi a úradníckemu aparátu, súdnu moc majú vykonávať nezávislí sudcovia. Tieto moci majú byť nezávislé, musia sa držať v rovnováhe a v istom presne vymedzenom zmysle sa vzájomne kontrolovať. Mal by fungovať systém bŕzd, ktorý by to zabezpečoval.
Právo musí vyplývať z racionálneho hodnotenia podmienok spoločenského života. Zákonodarca ich musí poznať, rešpektovať a dostať do obsahu platného práva. Súhrn faktorov a vzťahov, determinujúcich tvorbu a obsah platného práva, vyúsťuje do toho, čo Montesquieu nazýva duchom zákonov. Právo je teda nutnými vzťahmi vyplývajúcimi z prirodzenosti vecí a teda z objektívnych podmienok života, nie z príkazu monarchu.