Vyliata
Vyliata
Ako je možné, že strácam pôdu pod nohami,
že tvoje sny sú zaraz moje, že slová, čo riekneš poviem miliónkrát.
Povedz, ako je možné, že môj život preklínam a tvoj svätím,
tak mi prosím povedz, ako sa stal tento zvrat.
∞ ∞ ∞
Tvoje jemné vlasy, sieť našich prepletených túžob,
tvoj hlas, čo v mojich žilách prebúdza nehu, čo vo vetre letí,
preč od nás.
A tvoje pery, tak šialene vzdialené vo svete stratené.
pohľad, čo zahasí môj hnev, čo roztopí moje obavy.
∞ ∞ ∞
Už nesmejem sa básnikom, neklopím zrak od úžasu,
pred milencami pod brezou, čo v náručí zomierajú pre seba.
Nie, už som iná, plačem, kričím, preklínam a to cit, čo práve prežívam,
no zároveň Ti ďakujem, že som tým, kým som a to vďaka Tebe.
∞ ∞ ∞
Nechcem ťa pustiť, už nikdy viac, a predsa to musím spraviť,
odtrhnúť sa od tvojej tváre, nevidieť ťa, nepočuť tvoj dych.
Kráčaš po zemi studenej, kým ja sama padám na tú zem, a prosím,
aby mi ťa nebrala, nech sa zrútia všetky cesty, ktorými chceš ísť.
∞ ∞ ∞
Vybudujem z mostov most, kde ťa v strede mosta zastavím,
ukážem ti svetlo neba, a prekážky postavím, nechcem ti to robiť ťažšie,
no ani ti to nezľahčím, nech to cítiš, nech to spoznáš,
čo v skutočnosti odpradávna pre mňa a v mojom svete znamenáš.
∞ ∞ ∞ Čakám Ťa!!! ∞ ∞ ∞