Milujem, keď mi pršíš na pery,
keď sa kúpeš nahá v mojich dlaniach.
Usmievaš sa a v duši sa ti pomaličky zvečerí.
Si tajomná, ako ticho lesov v mladých laniach.

Do skaly vytesám ti telo z krátkych metafor.
Potom si ťa prelistujem a oliznem prst i každú stránku.
Prebádam vrcholce i strže a zostúpim cestou belasou
k prsiam čnúcim z hmly a omamného spánku.

Vlníš sa, ako rieka, plná rozbúrených neresísk.
Teplo stúpa do úst mojej vyhladnutej túžby.
Ty kričíš s dušou pevne zaseknutou v mäkkej neresti.
V diaľke, zašteboce vtáča v premočenom húšti.

Už je to rok, a len tvoje fotky mi tu zostali.
Byť tam vtedy s tebou, nikdy neskočíš mi zo skaly.

Pýcha bohov priniesla mi v dlaniach srdce zvonu

a z hĺbok utkala mi galakticky sladké kolostrum.

Ľúbim, čo Boh navždy schoval za oponu,

jej slová, vôňu extaticky vibrujúcich strún.


Milujem, čo sám, ako askét nikdy neochutnám.

Trpký je život! Sladké jeho hriešne putá.


Ó božská, potrebujem rozhrešenie pandoriných strastí.

Už roky obom skučí démon vášne na peľasti.

Posledná zápalka, posledná cigareta
a oheň to všetko začal.

Čas sa kráti, vyhasína,
ako hviezdy, keď svitá,
rozum vraví zabudni,
no srdce si teba pýta.
V mysli nežný dotyk,
v snoch sa túžba skrýva,
nemôžem byť s tebou,
no v živote to tak býva.

Moja prosba je pre Boha,
pomôž, netráp ma už viac,
moja nádej ráno zhasne,
keď zájde mesiac.

Dym uniká do povetria,
ako s tebou strávený čas,
osud má s nami iné plány
a nepočúva nás.

Posledná zápalka, posledná cigareta,
oheň to všetko začal,
chcem navždy zaspať, ako malé vtáča,
aby osud nad hrobom mi kľačal.

V malom srdci velký žiaľ v malej rieke sám si stál ale rieka stále rastie z kvapky sĺz ti berú štastie.Z lásky smutní v očiach žiaĺ vietor nehu odovial,A tá kôli ktorej smútiš dnes už iného lúbi snáď len zabudnúť a skúsiť žiť veď aj k tebe môže láska zablúdiť a zlomené srdce zahojiť

Jedného dňa sa zrodí duša,
duša kohokoľvek na Zemi,
je to duša, ktorá má skúša,
no nakoniec sa sama ocitne v nebi.

Raz však zlýha, inokedy nie
medzi mnou a ňou to časom pekne vrie.
I keď nie každý si to vie predstaviť,
nedá sa to v žiadnom prípade zastaviť.

Kolobeh života je dar,
dar, ktorý si treba vážiť,
ale stopercentne si ho aj chráň,
a nielen to, ale ho treba aj strážiť.

Je zima, vonku je mráz a ľad
no v mojom vnútri je oveľa väčší chlad
stojím v tme a čo mám ?
veď v láske ostal som sám.

Padá hviezda, padá tu na zem,
padá ako padol môj sen
snáď je to ilúzia, len klam
nemôžem tu byť, musím preč, ... ale kam ?

Srdce márne ďalej žiť skúša,
mŕtva je myseľ, mŕtva i duša
srdce už prestalo biť, umrelo
v prach sa asi rozbilo
je koniec nádejám, koniec snom
veď bez lásky, čo viac som ?

Je šťastný ten ktoremu sa darí a všetko mu vychadza či ten čo ma smolu no zdravie ho sprevadza?Je radosť byt zdraví aj ked si ľaví no život ta baví,hoci si neschopny to časom sa spraví takychto ludi su cele davy.Byt šťastny sa neda ak ťažko si chorý nikto sa nesmeje ked niečo ho bolí.

Ty jsi ten ktery my dáva chut Žit,
Ty jsi ten Skterym jsem štasna
Ty jsi ten ktery vy jáky život jsem mněla
Ty jsi ten ktereho Miluji
a proto ti dáruji to své ubohe malinke srdičko
ty muj Pelošku...:)

Súdení sú denní, v zámedzí presne menní, ako potenciálne vynní.

Za podpory poroty, buď potupení ako hroty, alebo voľní sťa z blesku hrmoty.

Ako jediný v sieni dnes, chmúrne sedí v tieni ten besný pes.

Zdravý a živý svedok tej viny, chtivý pohľad svoj krivý, ostrí si na biblii.

Snažiť, bude pán súdu sa zo snahy ťažiť.

Vyplieť správne otázky sťa nároky opanoval mocný.
Vzhľadom zabiedený viniteľ, hájiť sem prišiel svoj drahý úmysel.

Riekol ako vinný čin zvliekol, čím slobody sa zriekol.

Opakom viny je si súdený len istý, v čom úmlk zaznel akýsi, šuchoriť začali spisy.

Žalár na vlasci tu krehko visí, právo však dohrýzli krysy.

rest tak vrhá na podklad jasnejšie rysy toho, koho rozsudok uvalí do zabudnutia verdiktom stroho.

Psov je ako mreží... Mnoho.

Tieňom dňa onoho osudného,
stroho mňa junáka blúdbeho šťastie pohladilo.

Hľa predo mnou prekrásna to deva,
obilie prahnúce, doň sa díva.

Mlčky vrhá tieň zo slamy strašidlo,
nehybne číha na každé hladné krídlo,
nech z božej hrsti fúr zrna mlyn múkou oplýva,
sotva inak niekto i plevou plýtva.

Po krehkej noci s ňou v maštali,
až po uši vo vášni a zamilovaní sme ostali.

Keď domov sme sa podeli, stretnúť zajtra pri obilí,
dohodou náš večer bozkom ukončili.

Márne sme si priali i keď naše srdcia sa už vzali,
no viac už sa nevideli, lúče slnka, ráno mi ju zavraždili.