Stojím na okraji malého sivého útesu. Aj dieťa odtiaľ skočiť musí
moje myšlienky však dostali sa do pasce
a neférovosť síl ich tvrdo dusí.
Z útesu malého zrazu obrovský kráter krát sto,
zdá sa mi, že to je moje posledné miesto.
Ja krokom vpred vyberiem sa až keď inej cesty niet,
bojím sa, že zle je,
s prekvapením zisťujem, že počet ciest už nekonečný nieje.
Tvoj chtíč spod nôh kontrolu mi vziať už nieje dôležitý,
moja vlastná hlava šepkala mi: tvoj život bude nedožitý.
Z kvapky vytvoril som more na ktorom pláva môj veniec,
zastrite svetlá. Prosím! Koniec!