Ako ľahko...

Ako ľahko...

 

Ako ľahko sa vzdávame vecí,

 ako ľahko sa vzdávame ľudí,

 ako ľahko  sa vzdávame šťastia

 a ako ľahko sa vzdávame lásky.

 

 Púšťame sa do života s nádejou,

 že práve my to zvládneme,

 že my sme tí vyvolení,

 ktorí  ostanú navždy  čistí.

 

 A po niekoľkých týždňoch,

 keď z prežitého zostávajú iba spomienky,

 snažíme sa ich chrániť,

 ale obraz mizne ako na starých fotografiách.

 

 Farby sa nenápadne vytratia,

 ľudia strácajú ostré hrany.

 Vôňa momentu mizne do nenávratna,

 čo ostáva je iba pocit, v strede nášho ja.

 

 Úsmev nad nami dostáva horkú príchuť,

 kroky dopredu kráčajú do zadu.

 To čo sa už raz stalo sa opakuje a my sa bránime,

 aj keď vieme, že je to márne.

 

 Ako žobrák s igelitkou plnou spomienok,

 uhýbame sa vo veternej búrke stretnutí a lúčení.

 To čo nám ostalo si privinieme opatrne k srdcu,

 ako jediné bohatstvo života.

 

 Možno sa niekedy meníme na bláznov,

 zvieratá, umierajúcich a vzkriesených,

 ale stále v sebe nosíme pochybnosť,

 že sme niečo spravili zle.

  

 Prekliatie človeka spočíva v tom,

 že potrebuje niekoho kto mu vyberie tŕne zo srdca,

 ktoré dovolil nastreliť  falošným prorokom,

 keď nekonečno zastalo na prahu minúty.

 

 Aký krehký je človek,

 aký slabý a predsa sa dokáže zmeniť na kameň.

 Radšej sa vzdá všetkého, čo kedy miloval, len aby nemusel živiť minulosť,

 kedy by bolo lepšie povedať: ,,...prepáč...“.

 

 No každému sa to občas stáva,

 že vezme do rúk staré fotografie,

 a len úsmev, či spadnutá slza,

 ukáže skutočnú hodnotu chvíle.

 

 A mnohokrát jediné,

 čo v nás roky prežíva je vedomie,

 že nič nezmizne navždy.

 

 A  koniec nebude dovtedy, kým to my sami nedovolíme .