Antropologická archeológia
Antropologická archeológia
Nová archeológia:
Americká „nová archeológia“ a britská „analytická archeológia.
Lewis Roberts Binford - zakladateľ americkej novej archeológie
Východisko koncepcie: Všetky prvky kultúrneho systému sú navzájom spojené takým spôsobom, že každý z nich obsahuje alebo odráža časť druhého. Je nutné skúmať podobnosti a rozdiely archeologických dát v rámci funkcií, ktoré plnia vo vnútri kultúrneho systému.
- kultúrnu zmenu a kultúrny vývoj je možné interpretovať v súvislosti s procesmi adaptácie spoločnosti na vonkajšie prostredie.
Ako základný predmet svojich výskumov vymedzil kultúrne systémy a procesy, ktoré v nich prebiehajú.
Kultúra predstavuje prostriedok adaptácie človeka na prírodné a sociokultúrne prostredie.
- požadoval komplexný výskum ľudského chovania i jeho produktov – artefaktov. Súčasťou tradičných archeologických výskumov sa stali rozbory pôdy, chemického zloženia vody, mikrofauny a mikroflóry.
Aby sme pochopili chovanie človeka a produkty jeho činnosti v rámci určitej archeologickej lokality, musíme najskôr poznať celý systém interakcií spoločnosti– kultúra– príroda.
- využíval moderné metódy štatistiky a kybernetiky – multidimenzionálnu projekciu, zhlukové analýzy, diskriminačné analýzy.
V 2. polovici 60. rokov už Binford a jeho žiaci vystupujú ako škola novej archeológie.
Klasický príklad využitia systémového štúdia archeologických prameňov predstavuje výskum Kenta V. Flanneryho venovaný analýze ekologických faktorov, ktoré viedli k premenám spôsobu života v predkolumbovskej strednej Amerike a vytvorili predpoklady pre neskorší vznik vyspelých indiánskych kultúr.
Predstavitelia novej archeológie neobmedzili predmet výskumu iba na štúdium tradičných archeologických prameňov, ale obohatili svoju metodológiu o výskumné techniky antropológie, etnografie, sociológie.
V archeológii sa prejavila vznikom takých disciplín, akými sú experimentálna archeológia a etnoarcheológia.
Analytická antropológia:
David Leonard Clarke
Základom jeho koncepcie analytickej archeológie: analýza archeologických prameňov v rámci hierarchicky usporiadanej konceptuálnej schémy atribút – artefakt – tip – komplex – kultúra.
Clarková metóda spočíva v transformácií archeologických prameňov na najjednoduchšie informácie (atribúty). Postupuje teda analytickou cestou od artefaktov k ich najzákladnejším vlastnostiam – atribútom. Potom nasleduje syntéza, fáza výskumu založená na využití modernej výpočtovej techniky. Na základe predtým stanovených hypotéz je postupne rekonštruovaný obraz danej kultúry od atribútov k typom, komplexom, kultúram a technokomplexom.
Etnoarcheológia:
60 roky 20. storočia: vlastné utváranie etnoarcheológie (J.W.Fewkes)
Etnoarcheológia stojí medzi archeológiou a antropológiou. Využíva antropologické techniky terénneho výskumu s cieľom získať empirický materiál, ktorý by umožnil rekonštruovať históriu kultúry a prispel k zodpovedajúcej interpretácii archeologických prameňov.
Predmet : výskum fungovania sociokultúrnych systémov z hľadiska vzťahov medzi materiálnou a symbolickou bázou kultúry v kontexte konkrétneho ekologického prostredia.
Pre etnoarcheológiu je dôležité poznanie – ako sa kultúrne normy, idey, vzorce chovania premietajú do podoby materiálnej kultúry v danej spoločnosti.
Experimentálna archeológia:
- výskumná, vzdelávacia a výchovná funkcia
- zaoberá sa rekonštrukciou a simuláciou funkcií historických, kultúrnych prvkov a komplexov. Prostredníctvom experimentu archeológovia overujú svoje hypotézy o vzniku, vývoji a fungovaní kultúrnych technológií dávno zmiznutých kultúr. Dnes je možné vymedziť tri základné smery, ktorými sa experimentálna archeológia uberá:
1. Kombinácia klasických múzeí s múzeami vo voľnej prírode, kde sú realizované prevažne výrobné a funkčné experimenty.
2. Experimentálny výskum starých technológií a historických spoločnosti prevedený v rámci expedícií a terénnych výskumov.
3. Budovanie stálych stredísk experimentálnej archeológie.
Antropológia modernej spoločnosti:
W.L. RATHJE
- štúdium moderných industriálnych spoločností s aplikáciou archeologických metód
- pokus overenia relevancie archeologických predmetov, prostredníctvom ktorých sa hypoteticky uvádzajú do súvislosti poznatky materiálnej kultúry s konaním ľudí v skúmaných historických spoločnostiach
- predmetom výskumu bola analýza cyklu nákup-spotreba-odpad – zdroj informácií jako ľudia žijú v určitej spoločnosti
Postprocesuálna archeológia:
Medzi teoretické a metodologické zdroje postprocesuálnej archeológie patrí štrukturalizmus (štrukturálna analýza).
Postprocesuálna archeológia zdôrazňuje postmoderný prístup– pluralitný, viacúrovňové štúdium kultúrnych javov, ktoré programovo dekonštruuje veľké mýty modernizmu.
- rozhodujúcu úlohu zohrala zmena postoja k archeologickým prameňom, najmä k materiálnej kultúre (už nie je chápaná len ako adaptačný mechanizmus, ale ako znakový systém). Dominantné sa stáva interpretácia symbolického obsahu, zmyslu a významu artefaktov. Zrodenie nového prístupu k symbolickej dimenzii artefaktov je späté so symbolicko– štrukturálnou archeológiou, ktorej rozvoj v 70. rokoch výrazne stimuloval vznik postprocesuálnej archeológie.
Zásadnú roľu v tejto dobe zohrali etnoarcheologické výskumy Iana Hoddera. Pokúsil sa zachytiť aký vplyv na distribúciu artefaktov majú idey, symbolika, ktoré sú pripisované jednotlivým predmetom a kategóriám predmetov - Symboly v akcii.
- hmotné artefakty ako kultúrne prvky, ktoré hrajú aktívnu roľu v sociálnej komunikácii a presadzovaní potrieb a záujmov jednotlivcov i skupín.
- hmotná kultúra je osobitný druh ,,textu“, smysluplný systém znakov, ktorý môže byť ,, čítaný“ a interpretovaný. Do popredia výskumov vstupuje problematika symbolickej interpretácie archeologických prameňov.
Základným východiskom postprocesuálneho prístupu ku štúdiu kultúry zhrnuli Michael Shanks a Christopher Tilley v článku Archeológia na prahu 90. rokov.
Podľa nich musíme materiálnu kultúru skúmať podľa týchto charakteristík:
1. hmotná kultúra je podrobovaná neustálej transformácii formy a zmyslu,
2. význam hmotnej kultúry je podmienený historickým a spoločenským kontextom,
3. hmotná kultúra môže byť predmetom ideologickej manipulácie,
4. hmotná kultúra predstavuje rámec a komunikačný prostriedok spoločenskej praxe,
5. hmotná kultúra vyžaduje interpretáciu ako text,
6. hmotná kultúra vytvára komunikačný kanál,
7. hmotná kultúra je spoločenský a nie individuálny produkt,
8. zmysel archeologického prameňa sa nedá redukovať na jednotlivé prvky z ktorých sa skladá,
9. primárna dôležitosť hmotnej kultúry je v symbolickom komunikačnom obsahu pomocou ktorého je konštruovaná sociálna skutočnosť,
10. hmotná kultúra je mnohovýznamová.
Procesuálna a postprocesuálna archeológia výrazne prispela k zblíženiu archeológie a antropológie.
Zdroj:Václav Soukup, Dejiny antropológie, Praha, 2004, str. 503 - 513