Sociológia a načo nám slúži

     Názov sociológia vznikol spojením latinského societas - spoločnosť a gréckeho logos - slovo. Sociológia by teda mala byť vedou o spoločnosti. Vysvetľuje javy, ktoré v spoločnosti vidíme, zo sociálnych príčin. Zujíma sa predovšetkým o to, čo sa deje v skupine, komunite, obci a v celej spoločnosti.

     Sociológia je veľmi blízka sociálnej alebo kultúrnej antropológii, dosť zjednodušene by sa dalo povedať, že zatiaľ čo sociológia vyrastá zo snahy porozumieť vlastnej ,,modernej" spoločnosti, tak počiatky kultúrnej antropológie sú spojené so skúmaním toho, ako žijú ,,iní" ľudia ,,prírodné národy".

     Od iných vedných disciplín sa odlišuje aj metodologickým prístupom. Sociológia je vedou empirickou, teda vychádza z nezaujatého, objektívneho pozorovania dostatočne veľkých vzoriek reality. Na ich základe vyslovujú súdy, ktorým môžeme hovoriť ,,pravideľnosť", alebo aj ,,spoločenské zákony".

     Okrem predmetu a metód výskumu má aj inštitucionálnu základňu. Teda sú sociológovia, študenti sociológie, katedry a ústavy sociológie, kongresy, časopisy, učebnice, slovníky.

     Sociológia bola v mnohých totalitných režimoch zakázaná alebo prežívala obdobia, kedy bola v nemilosti. Je to preto, lebo má schopnosť spochybňovať veci považované za ,,dané" a ,,samozrejmé".

     Kritická funkcia sociológie znamená nie len to, že bádatelia pochybujú o pravdivosti oficiálnej verzii spoločnosti, ale aj to, že majú snahu spoločnosť zmeniť.

Definícia sociológie podľa Jandourka: Sociológia je samostatná vedecká disciplína, ktorá sa pokúša pomocou analytických metód a empirických techník skúmať štruktúry, funkcie a súvislosti vývoja spoločnosti a navrhovať o nich teórie.

     Ľudská spoločnosť je zložitá a je mnoho spôsobov ako ju skúmať. Táto zložitosť predmetu skúmania zrejme vedie k tomu, že sociológia sa od začiatku vyskytuje ako ,, mnoho sociológií", ktoré sa od seba veľmi líšia. Dnes často hovoríme, že sociológia je veda ,,multiparadigmatická". Slovo paradigma je gréckeho pôvodu a znamená doslova vzor. Teda paradigma tu označuje prevládajúci model, ktorý je v určitej vednej disciplíne vzorový.

     Od počiatku sociológie tu bolo paralelne vedľa seba niekoľko vzorov, ale v disciplíne ako v celku žiaden z nich nezískal dominanciu.

Napríklad americký autor uznávanej učebnice sociológie George Ritzer navrhuje nasledovné členenie:

1. Faktualistické paradigmy - predpokladajú, že existujú nejaké skutočnosti, ktoré sú voči jedincovi vonkajšie. Hovoríme o sociálnych faktoch, ktoré môžeme objektívne skúmať, akoby to boli veci. Táto paradigma sa sústreďuje hlavne na veľké sociálne štruktúry a inštitúcie a ich dopad na myslenie a jednanie jednotlivca. Metódy skúmania, ktoré sa využívajú sú dotazníky, interview a historicko-porovnávacia metóda. V rámci tejto paradigmy je niekoľko teórií napr. štrukturálny funkcionalizmus a konfliktualistické teórie.

2. Behaviorálne paradigmy - ide tu o pozorovanie chovania jednotlivcov v sociálnom kontexte. Skúma sa, ako je vyvolané žiadané jednannie pomocou odmeny a trestu. Metódou skúmania býva experiment. V rámci tejto paradigmy môžeme spomenúť behaviorálnu sociológiu a teóriu zmeny.

3. Definičné paradigmy - si všímajú, ako ľudia definujú situáciu. Ľudia proste jednajú podľa toho, ako vidia situáciu. Sociológ pri svojej práci používa hlavne tzv. kvalitatívne postupy. Používanými metódami je dotazník, ale hlavne pozorovanie. Teórie, ktoré patria pod túto paradigmu sú teória akcie, symbolický interakcionizmus, fenomenológia, etnometodológia a existencionalizmus.

Úrovne sociálnej reality

1. makroskopicko - mikroskopická úroveň - sociálne javy sa líšia veľkosťou - v spoločnosti vidíme jedincov so svojimi myšlienkami a činmi, ďalej interakcie medzi jedincami, skupiny ľudí, organizácie, spoločnosti a nakoniec celosvetový systém.

2. objektívno - subjektívna úroveň - objektívne dimenzie sú materiálne udalosti, a na druhej strane sú to subjektívne veci, ktoré sa dejú v ríši ideí, teda v ľudskej hlave.

Keď tieto 2 úrovne zkombinujeme vzniknú nám 4 oblasti , či úrovne reality.

I. makro-objektívna - spoločnosť, právo, byrokracia, archtektúra, technológia, jazyk;

II. makro-subjektívna - kultúra, normy, hodnoty;

III. mikro-objektívna - vzorce chovania, akcie, interakcie;

IV. mikro-subjektívna - rôzne stránky sociálnej konštrukcie reality;

Paradigmu je dobré zvoliť podľa toho , akú otázku si kladieme.

Zdroj: JANDOUREK, J. 2003. Úvod do sociológie, 1. vydanie. Praha: Portál, 2003. s. 9. - 19. ISBN 80-7178-749-3.