Pád - napísané v r. 2004

Pád

Muž s plačom na očiach,

viečka sklopené a nechce počuť nič.

Na streche už anténa nechytá,

stanice, pri ktorých vždy zadržal dych.

S údivom sledoval zvlnené slečny,

v zlatistom šate i bez neho.

Plameňom túžby kričala mu duša,

kým pravdy šíp, mu nevzal telo.

Tak dlho miloval, tak dlho sníval,

ženu, čo teraz len rukou mu kýva.

Fakt, je to, láska si vždy oboch pýta,

nie obeť za druhou, čo on si nevšímal.

Milovať pre seba, ženu čo dýcha,

nehladiť, nevravieť: Stále mi chýbaš!

Teraz sám zvysoka na mesto hladí,

spomína, keď v tráve ležali a spali.

Je pravda, bez krídel nedá sa lietať,

bez krídel lásky len umrieť sa dá.

Košeľa od sĺz do tela sa vpíja,

keď vlhkým vzduchom ľahko padá.