Vyliata

 

Vyliata

 

Ako je možné, že  strácam pôdu pod nohami,

že tvoje sny sú zaraz moje, že slová, čo riekneš poviem miliónkrát.

Povedz, ako je možné, že môj život preklínam a tvoj svätím,

tak mi prosím povedz, ako sa stal tento zvrat.

∞ ∞  ∞

Tvoje jemné vlasy, sieť našich prepletených túžob,

tvoj hlas, čo v mojich žilách prebúdza nehu, čo vo vetre letí,

preč od nás.

A tvoje pery, tak šialene vzdialené vo svete stratené.

pohľad, čo zahasí môj hnev, čo roztopí moje obavy.

∞ ∞  ∞

Už nesmejem sa básnikom, neklopím zrak od úžasu,

pred milencami pod brezou, čo v náručí zomierajú pre seba.

Nie, už som iná, plačem, kričím, preklínam a to cit, čo práve prežívam,

no zároveň Ti ďakujem, že som tým, kým som a to vďaka Tebe.

∞ ∞  ∞

Nechcem ťa pustiť, už nikdy viac, a predsa to  musím spraviť,

odtrhnúť sa od tvojej tváre, nevidieť ťa, nepočuť tvoj dych.

Kráčaš po zemi studenej, kým ja sama padám na tú zem, a prosím,

aby mi ťa nebrala, nech sa zrútia všetky cesty,  ktorými chceš ísť.

∞ ∞  ∞

Vybudujem z mostov  most, kde ťa v strede mosta zastavím,

ukážem ti svetlo neba, a prekážky postavím, nechcem ti to robiť ťažšie,

no ani ti to nezľahčím, nech to cítiš, nech to spoznáš,

čo v skutočnosti odpradávna pre mňa  a v mojom svete znamenáš.

 

∞ ∞  ∞  Čakám Ťa!!!  ∞ ∞  ∞