Zlož svoju báseň

Krása



Spomínam si na to, ako som nedávno videla film Ako prísť o muža za desať dní. Slušne som sa pri ňom pobavila a s istotou vedela, že niečo takéto sa dá zvládnuť už v priebehu jedného dňa. Stačí mať istú dávku zdravej odvahy a išlo by to ako po masle.

Však máloktorý z rodu mužského pokolenia by chcel doma nejakú gaučovo teplákovú súpravu plačúcu nad úžasne odohratými telenovelami, ktoré v nespútanom zástupe bežia po všetkých možných staniciach. So slzami v očiach sa pozerajú na nekončiacu rozprávku o chudobnej princeznej, ktorú si jedného krásneho dňa nájde bohatý princ. Znie to pekne, ale v našom svete by som takéto princezné nazvala skôr zlatokopkami, ktoré kopú a kopú, avšak nie so siedmimi trpaslíkmi v nejakej čiernej bani, ale žiaľ v spálňach bohatých mužov. Čo už, doba napreduje a niektoré ženské osôbky sa veľmi umeleckým podaním vedia dostať do ich náručia. Chuderky, na jednej strane si myslím, že si to zaslúžia, veď za ich divadelným výkonom je kusisko práce 

Ale poďme späť k tým gaučovo teplákovým súpravám. Niekde som čítala, že krása ženy nie je v tom, aké nosí šaty, ani v tom ako si češe vlasy...........ale vraj krása je v jej očiach. Donedávna som stým plne súhlasila, ale postupom času zmenila názor. Prvé čo si muž všimne je predsa oblečenie, každého jedného upútajú krásne šatočky, čím kratšie tým lepšie, vypasované nohavice a takto by mohla pokračovať celým nákupným tovarom, máloktorého zaujme postava vo vyťahaných teplákoch. Hodíte úsmev ,i ja, pretože mám pravdu. Čo sa týka vlasov tiež nikoho nezaujme bledá tvár bez života s mastnými vlasmi zviazanými do copu, však nie sme deti prérie, potrebuje to strih, šmrnc.
Oči si muži všimnú už len po priblížení ku krásne oblečenej a upravenej žene. Že škoda? Dámy je tu 21.storočie,obdobie mamutov za nami 
Mňa osobne mrzí, že na prvom mieste nie je krása očí, pretože v nich sídli duša. Duša som ja, vy, oni....všetci. Každá unikátna jednotka bez možnosti klonovania. A v tom je ukrytá krása, jedinečnosť. Duša je prvým poznávacím znakom človeka. Môžem byť napr. krásna ako bábika, ktorú vytesali anjeli, ale keď nebudem mať dušu budem nik. Len krásny prízrak, ktorý sa jedného dňa tak, či tak stratí, a možno na mňa neostane ani len jedna spomienka.
Ja chcem byť iná. Nemusím mať tvár od anjelov, v dlaniach kalkulačku zakaždým keď o mňa prejaví záujem nejaký muž, ba nemusím mať ani herecký kurz ako sa stať bábikou milionára.
Chcem byť obyčajne, neobyčajná. Nie, gaučovo tepláková súprava atď. Slovami obyčajná, ale upravená, jednoducho, nežne, žensky. A vo vnútri tvoriť domov pre svoju dušu. Duša, ktorá nemeria, nepočíta, nenásobí.....ale duša, ktorá cíti, tancuje, jasá šťastím, hoc len preto že privoňala poľnému kvetu.
Určite aj v teplákoch môžeme byť poniektoré neodolateľné, ale všetko s mierou 
Pretože naša duša potrebuje rásť, kvitnúť....nepotrebuje každým dňom stále viac a viac sivú myšku, ale stvorenie, ktoré vie z mala vyčarovať veľa. Apráve v tom okamihu, keď sa naša duša spolu s telom premenia aspoň raz za týždeň na krásnu, farebnú, voňavú lúku plnú poľných kvetov začneme milovať samé seba......

HAVRAN


Mám krídla,čierne,havranie...
I ked ty veriš,že sú biele sťa prvá snehová vločka.
Keby si vedel,ako sa mýliš.Nie som anjel!Nemám vip vstupenku do tohto vznešeného klubu.Nebeskú bránu predo mnou zamkli.
Ostal mi len múr nárekov,ktorý chodím pravidelne kropiť svojimi slzami,každý večer tam kľačím na krvavých kolenách a o jeho steny narážam čiernými krídlami,ktoré mi bičujú.
Po nejakej chvíli vstávam a letím.Milujem,keď sa potom,v tichu noci môžem dotknúť hviezd.Pocítiť ich jas,lesk.Tu som doma.Sťa markíza hviezd.
Milujem ich vsetky,každá z nich je dokonalosť.
Vyberám znova svoju jemnú sieť.ktorú mi na zákazku utkali pavúky a chytám do nej jednu z nich.Je ako svetlo na konci tunela.Keď sa moja duša nabaží pohľadom i ostatných hviezd,zletím na krásne zelenú lúku.
Pomaly si na ňu ľahnem a s ľahkosťou po nej roztiahnem svoje havranie krídla,ktoré nasiaknu rosou.
Ticho,tma,dotyk neba,zeme....sen.
Sen,v ktorom sa každú noc môžem spojiť s tebou i keď si ďaleko.
Sen,v ktorom ma každú noc čakáš s úsmevom na našej zelenej lúke.
Sen, v ktorom ti každú noc znášam z neba jednu hviezdu a tvoríme si svoje súkromné nebo....na zemi.

Titanic
Napísať niečo ako novodobý Titanic by dalo zabrať i samotnému majstrovi pera. Svet bol plný článkov, filmov, dokumentov ...lásky,sĺz,smiechu,bohatstva a chudoby. Čo malo byť povedané,povedané bolo.Hmmmm,tak ako napísať nový scénár.Dá sa to vôbec?
Ako každý vie Titanic narazil do ľadovej kryhy.Teraz by som chcela uviesť prirovnanie,ale neviem,ktorý z nás by bol Titanik a ktorý ľadová kryha. V akej podobe by si sa cítil naj???A vôbec našiel by si sa v nejakej????
Ja ťa vidím ako honosný, veľkolepý Titanik plný elánu, zvučiaceho smiechu, luxusu. Seba ako chladnú, úplne ľadovú kryhu, ktorá zmetie všetko, čo jej príde do cesty. Už z diaľky som ťa zazrela a v útrobách ľadových stien som si povedala, že budeš môj. Že ak zomrieme, tak spolu. Blížil si sa pomaly nocou, nič netušiaci, že čochvíľa sa dotkneš mojej mrznúcej dlane.
Áno, čakala ťa...priznávam. Tichučko si brázdil vlny oceánu, netušiac, že kdesi v diaľke ťa čakám ja.
Doznávam i to, že si bol môj najkrajší, najmilovanejší úlovok, ktorého som sa v tichu noci mohla dotknúť a stiahnuť ho k sebe. Pomaly, ako presýpajúce sa hodiny. Zrnko piesku, potom ďalšie a ďalšie. Tešila som sa ako týraný psík, ktorého po prvý krát pohladila niečia jemná, láskavá dlaň. Zamilovala som sa do Teba, preto si sa musel potopiť.
Viem, bolo to bolestivé, však si sa cítil taký istý, že práve tebe sa nikdy nemôže stať niečo podobné. A stalo sa, pretože moja túžba, túžba ľadovej kryhy bola oveľa sinejšia.....
Obalila ťa celého láskou....hneď po prvom dotyku. Bol to silný náraz, kedy som ti vošla tajnou komnatou do srdca a potom si sa už len ponáral v mojej láske a strácal ku dnu, kde si už navždy ostal môj.

Ďakujem....
Som prázdna nádoba...
Nemá socha...
Vypísané pero...
Zamrznutá fantázia...
Len s Tebou žijem, dýcham, píšem. Si ako čistý papier, po ktorom sa môže dotýkať moje pero a písať naň s fantáziou. S fantáziou, ktorú mi dáva Tvoja tichá prítomnosť.
Bez Teba som jednoducho nik, nežijem, moje krídla nemajú smer ,ba ani schopnosť vzlietnúť. A my potrebujeme lietať po našom súkromnom nebi ,potrebujeme rozvíjať to krásne čo máme v sebe .Iba spolu máme silu, bez seba sme ako žobráci na pokraji priepasti .Kým sme spolu máme schopnosť nad tou priepasťou lietať, milovať.
A ja Ťa milujem ,každým východom a západom slnka viac a viac. Si moja droga, bez ktorej pomaly umieram. Čakala na Teba roky, čakala na niečo skutočné a pravé. Milujem Ťa...
Si moja krajina fantázie, miesto, kde môžeme byť sami sebou ,bez konca...si mojim únikom do prekrásneho sveta, kde môžem dať zo seba všetko krásne a viem ,že to isté mi bude opätované. Nedala by Ťa ,nevymenila...si a budeš môj vysnívaný, vymodlený, nájdený...moje svetlo, ktorého žiara sa prediera až do útrob mojej duše.
Ďakujem....ďakujem ,že si, pretože kto neprežil, nepochopí, kto prežil nikdy nezabudne....

Pri nádychu rannej kávy mi dávaš zbohom,
rázne,tvrdo,jedinným slovom.
Rozlúčka tancuje ticho vo vetre,
po nej s buchotom srdca snehové záveje.
Tak prečo si mi staval súkromné nebo,
prečo keď teraz tu stojíš s plačom a nemo?
Tak choď,káva dopitá,
a moja duša úplne rozbitá.
Počkaj,ešte si vezmi to Tvoje nebo,
pre prípad,že by sa mi cnelo.

Ty si človek ktorému patrí celý vesmír,
ty si človek ktorý vie mať rád a ja preto chcem ťa bozkávať.

Ty jsi mou oporou,ty jsi můj štít!
s tebou já jdu tmou,
v dáli vidím slunce svit.

Ty jsi mou oporou,
ty jsi můj druh,
s tebou já jdu tmou,
s námi jde už jen Bůh.

haloo ahaloo kde potom najdem svoje dielo

V horách u lesíku sídlo má,
jeho kouzla jsou úchvatná,
domácí skřet mu pomocníka dělá,
jeho žena je létající víla.

Knihovnu má plnou různých knih,
cestování nemá v oblibě,
však musí ven čarovat,i když je sníh,
peníz však on také potřebuje.

Biely list v bielej obálke,
do pamäti vrylo sa trpkých slov pár.
Niekoľko viet na rozlúčku
a smútok poznačil veselú tvár.

Stále však živé je, svetlo tvojich nádejí.
Neprestáva svietiť a ticho ti vraví,
že slnko raz opäť rozžiari túto temnú oblohu,
a ty raz opäť zacítiš vôňu rannej kávy.