Ked sedím a pozerám do prázdna
Stále sa točím v blúdnom kruhu
Vzdychám nad neprávom
A neustále sledujem minulosť

Ako to dokázať?
Ako sa striasť tej neutíchajucej bolesti?
Ako zastaviť ten nárek v mojom vnútri?
Ako prekonať samú seba?

Hovorím si že to zvládnem
Moja zvedavosť nemože premocť moje vedomie
V zápätí som sa strmhlav hodila do priepasti
A čakala na vzkriesenie

Ked človek pochopí všetky súvislosti
Celé svoje aj vaše ja
Až vtedy dokáže byť spokojný a šťastný
A nezožierať sa maličkosťami

V tmavom vreci hmatám po trpezlivosti
Snažím sa ju pevne chytiť
Ale ked ona sa tak lahko vymaní z mojej ruky
Tak lahko mi preklzne pomedzi prsty

Snažím sa zachovať si dostojnosť
Predstieram nezáujem a chlad
Tak ako všetci navokol
Ved som v podstate ako všetci
Tajím všetko, hrám sa na niekoho iného
A i tak nie je to dobré
A i tak nie som spokojná
Ani tak ani tak ...

Vždy som bola sama sebou
A vždy to stačilo
Potom prešli roky
A nabaluje sa to a nabaluje a problémy a slzy
A skúsenosti, vela vás toho mrzí...

A
A potom velký výbuch
Všetka omietka sa rozvíri
Steny sa rozpadnú
A vy ste holý

Kosti z vás trčia pred svetom
A už len plač dokáže vyjadriť vaše pocity
Viete ako sa treba správať
Všetko sa to prediera von a dnu
A dnu a von
A už sa iba modlíte
Nastávajú chvíle kedy aj veríte
A všetko sa to aj tak rozpadne
A zostanete úplne sám
A čakáte
... na princa na bielom koni
No ten nechodí a nechodí

Po rokoch už viete
Že nikto taký nie je na svete
Ste len vy
Sám
Holý s kosťami

Aj napriek všetkému stále veríte v dobro
I ked len vo svojom vnútri cítite že niekde
Predsalen niekde musí byť
Niekde na svete v krehučkej kvetinke

Vo vnútri viera navonok chlad
Na tvári maska
Namalovaný úsmev cez slzy
Žial utretý v prospech nového dna

Na rozlúčku šnicel, káva,
zopár kladných slov.
Plakala iba obloha,
aj to náhodou.

Neviem, čo mám vlastne robiť, či sa s celým svetom pobiť a hoc sa aj na hlavu postavíš, len tým ostatných pobavíš. Vytvoriť si duševnú pohodu, svoju vlastnú vnútornú dohodu, ale na všetko treba dvoch, alebo mať kožu ako hroch. Vnútorný svet, ako domček z karát postaven, prisilno doňho fúkneš a cíti sa podvedený. Rozloží sa a postaví, treba ho chrániť, proti falošným ľuďom a krivde ho chrániť.