Lingvistická antropológia

    V centre jej záujmu stojí predovšetkým štúdium vzťahov jazyka, kultúry a myslenia v rôznych sociokultúrnych systémoch a výskum jazyka ako symbolickej bázy kultúry a determinanty ľudskej činnosti.

    Lingvistická antropológia študuje väzby medzi jazykom a systémom hodnôt, noriem a ideí, ktoré sú charakteristické pre určitú kultúru, vplyv jazyka na formovanie osobnosti v procese socializácie a enkulturácie a vzťah ku kognitívnym procesom a vzorcom chovania pre členov skúmanej kultúry.

    K sformovaniu a rozvoju lingvistickej antropológie prispela predovšetkým moderná lingvistika 20. storočia.  ( F. de Saussure, N.S.Trubeckoj, R. Jakobson, L. Bloomfield, N. Chomsky).

    Lingvistická antropológia sa rozvíja predovšetkým v americkej antropológii, kde spolu s archeológiou, etnografiou a etnológiou tvorí základné piliere kultúrnej antropológie.

     Základy lingvistickej antropológie položil v prvej polovici 20. stor. americký antropológ Franz Boas, ktorý považoval empirické a teoretické štúdium domorodých jazykov za nevyhnutnú súčasť antropologických výskumov kultúry.

     K ďalšiemu rozvoju lingvistickej antropológii prispel jeho žiak Edward Sapir. Ten ako jeden z prvých upozornil na možnosti využitia lingvistických metód v antropológii. Význam pre ďalšie rozpracovanie lingvistickej antropológie mala obzvlášť jeho hypotéza, podľa ktorej jazyk vystupuje ako aktívny činiteľ pri utváraní nášho obrazu sveta – teória lingvistického relativizmu.

     Sapirove myšlienky rozpracoval ďalší americký antropológ B.L.Whorf. Na základe porovnania gramatiky európskych jazykov a jazykov severoamerických indiánov dospel k názoru, že je to predovšetkým gramatika, ktorá ovplyvňuje spôsoby ľudského vnímania a interpretácie vonkajšieho sveta (Sapir – Whorfova hypotéza).

    Originálnu syntézu antropologických, lingvistických a sémantických prístupov k štúdiu kultúry predstavuje predovšetkým francúzska štrukturálna antropológia ( C. Lévi-Strauss).

     V anglickej sociálnej antropológii položil základy lingvistickej antropológie B. Malinowski.

    Medzi tematické okruhy, ktorými sa súčasná lingvistická antropológia zaoberá, patrí problematika štúdia vzťahov jazyka a kultúry prostredníctvom výskumu kognitívnych systémov – modelov ľudského vnímania a myslenia v rôznych spoločnostiach. Dôraz sa kladie obzvlášť na sémantickú a komponentnú analýzu natívných terminologických systémov a na štúdium klasifikačných princípov, na ktorých základe budujú členovia určitej kultúry svoje domorodé systémy poznania – folktaxonómia.

     Možnosti integrácie lingvistických a antropologických metód výskumu nie sú vyčerpané a lingvistická antropológia zostane trvalou súčasťou antropologických výskumov človeka, spoločnosti a kultúry.

    Svedčí o tom obzvlášť etnografia reči. V ohnisku záujmu sa ocitla problematika používania jazyka v konkrétnom kultúrnom kontexte. Základy etnografie reči položil americký lingvistický antropológ Dell.H. Hymes už v 60. rokoch 20. storočia v opozícii k tradičnej sociolingvistike a etnolingvistike.

Ich zásadným nedostatkom podľa jeho názoru bolo, že funkciu reči študovali predovšetkým z hľadiska vlastností, ktoré sú považované za univerzálne. Ignorovali tak výskum rozmanitosti rečových rečníckych aktov v rôznych spoločnostiach aj štúdium role reči ako premenlivej veličiny v procese socializácie a enkulturácie. Podľa neho je pri štúdiu vzťahu jazyka a kultúry neodbytné preferovať reč pred kódom, klásť dôraz na výskum funkcie reči pred jazykovou štruktúrou, a akcent analýzy vidieť predovšetkým v kontexte, nie v podanej správe. Predmetom jeho výskumného záujmu sú preto rečové akty konkrétnych lokálnych spoločností.

    Hymes podobne ako ďalší predstavitelia lingvistickej antropológie (K.L.Pike, R. Burling, F.G.Lounsbury) výrazne prispel k aplikácii lingvistických metód na štúdium kultúry. Jeho snaha o interpretáciu komunikačných aktov z hľadiska noriem, hodnôt a významu skúmanej kultúry (emický prístup k štúdiu kultúry) ju zbližuje s metódami, ktoré sú rozvíjané školami novej etnografie.

    Súčasná lingvistická antropológia kladie dôraz na postihnutie špecifikácie jazyka a komunikácie v konkrétnom kultúrnom kontexte. Tento trend je typický predovšetkým pre USA, kde lingvistická antropológia predstavuje jeden zo základných pilierov široko koncipovanej všeobecnej antropológie ako vedy o jazyku, človeku a kultúre.

 Zdroj: Václav Soukup, Dejiny antropológie, Praha, 2004, str. 566 - 569.