Požiar po ktorom duša človeka,zhorý v plameni nárekou,v plameňoch tlie tá veta odveká,Útek za láskou ďalekou.Ukuté puto no reťaz praskla v medzere základ vanie preč,Dnes mi je lúto že naša láska,nenajde už pri nás dvoch reč.Beriem vedro a beriem vodu,ukrutný plameň hasím sám,Ja v nás dvoch verím a srdcom celím chcem city vrátit nám.

Závidím všem co dokážou jít dál.. Těm co vůbec vyšli a život jim to přál.. Tohle není o přání,ale pouze o síle.. malá troska s mastnou hlavou,nebo slečinky spanilé? Ta síla-kde se vlastně bere a jak používat tento dar? Jen blázen zahodí ty léta a všechno co mu život dal.. To,že ti bije srdce je přece tvé poslání.. sklopená hlava,složené ruce ti neusnadní trápení! Je to lehké!Vyber si-stejně jen ze dvou možností.. ta jedna cesta končí právě,druhá je plná radosti.... i starostí... :-( :-)

good!

Mám taký sen – svet bez enviromentálnych záťaží
Mám taký sen
možno to nie je ani sen
ale len premýšlanie o budúcnosti
alebo len predstaviť si svet bez všelijakých záťaží
aj to len z ľutosti

pretože o tomto svete
už nik nehovorí ako o čistom , plnom krásy
ale len ako o jednom zhnitom kvete,
ktorý už nemá v sebe života
a nie je k nemu preukázaná už nijaká milota.

Ľudia by to mohli zmeniť
Keby prestali o ňom tak zle mieniť.

Mohli by byť čisté polia, rieky
Nemuseli by sa do ovzdušia vypúšťať toxické látky
No podľa mňa sú zbytočne písané tieto riadky.

Ale pokúsiť sa o to môžem
Po týchto veršoch len tak kloužem

No vráťme sa na začiatok témy
K našej rodnej Zemi

Och , naša Zem prečo tak trpíš?
A ty človek , prečo všetky pravidlá rušiš?

To ťa tak láka smeť na zem vyhodiť?
A ty čo ideš za ním , musíš k nej ešte jednu prihodiť?

Potom je svet plný smetí,
Daj si pozor nieže ti do tváre nejaká vletí

Tak asi takto to vyzerá,
Už aj ryba vo vode sa prizerá

Lebo toto všetko spôsobujú ľudia
A potom prírodu zato súdia.

Tak človek spamataj sa hneď
A hlavne nepovec : „ ale veď “

Pretože ona sa raz proti nám vzbúri
A postaví pred nami velikánske múri !

Môj plamienok ešte horí
no ten tvoj pomaly dohorí.
Nechceš aby znela tato veta
že nám tu bude smutno bez teba.

Nadišiel tvoj krátky čas
a už od nás odchádzaš.
Prežili sme krásne chvíle
no tie chvíle boli krásne prežite.

Teraz nad tvojim hrobom plačeme
ver že na teba nezabudneme.

Vy ste moje hviezdy na nebi
Ale ja vás potrebujem mat tu na zemi.
Chýbajú mi rozhovory z vami
A tie rady čo ste mi do života dávali.

Rodina sa mi rozpadla
Už tu neje otec ani mama.
Začala veľká zmena
Z vašeho dievčatka je už žena.

Prečo ste odišli skoro z tohto sveta
Bola som z toho veľmi zmetená.
Nechcela som tomu veriť
Musela som pravde čeliť.

Boh si vás k sebe privolal
A nad nami sa nezmiloval.
Pamätám si na preplakane noci
Ale vám už nebolo pomoci.

Chýbate nám tu dole
Mam chuť vás isť navštíviť tam hore.
Pri písaní tejto básni
Mam slzy na kraji .

Iba raz som Ťa videl síce,
no aj ta túži po Tebe moje srdce.
Vyše roka mi už s teba je*e,
myšlienkou som vždy pri Tebe.

v sne sa dnes s tebou spojím,
opustiť Ťa! To nikdy nedovolím.
Keby si ma chcela veľmi,
bolo by to pekné, ver mi!

Ale problém taký nastal,
že som to celé tak trochu pokašľal.
Málo som sa ja o Teba snažil,
vzťah som s tej malej snahy nevyťažil.

Teraz by som to už riešil ináč,
prepol by som sa na iný spínač,
na rovinu by som Ti povedal,
že by som Ťa rád miloval.

Milujem, keď mi pršíš na pery,
keď sa kúpeš nahá v mojich dlaniach.
Usmievaš sa a v duši sa ti pomaličky zvečerí.
Si tajomná, ako ticho lesov v mladých laniach.

Do skaly vytesám ti telo z krátkych metafor.
Potom si ťa prelistujem a oliznem prst i každú stránku.
Prebádam vrcholce i strže a zostúpim cestou belasou
k prsiam čnúcim z hmly a omamného spánku.

Vlníš sa, ako rieka, plná rozbúrených neresísk.
Teplo stúpa do úst mojej vyhladnutej túžby.
Ty kričíš s dušou pevne zaseknutou v mäkkej neresti.
V diaľke, zašteboce vtáča v premočenom húšti.

Už je to rok, a len tvoje fotky mi tu zostali.
Byť tam vtedy s tebou, nikdy neskočíš mi zo skaly.

Pýcha bohov priniesla mi v dlaniach srdce zvonu

a z hĺbok utkala mi galakticky sladké kolostrum.

Ľúbim, čo Boh navždy schoval za oponu,

jej slová, vôňu extaticky vibrujúcich strún.


Milujem, čo sám, ako askét nikdy neochutnám.

Trpký je život! Sladké jeho hriešne putá.


Ó božská, potrebujem rozhrešenie pandoriných strastí.

Už roky obom skučí démon vášne na peľasti.

Posledná zápalka, posledná cigareta
a oheň to všetko začal.

Čas sa kráti, vyhasína,
ako hviezdy, keď svitá,
rozum vraví zabudni,
no srdce si teba pýta.
V mysli nežný dotyk,
v snoch sa túžba skrýva,
nemôžem byť s tebou,
no v živote to tak býva.

Moja prosba je pre Boha,
pomôž, netráp ma už viac,
moja nádej ráno zhasne,
keď zájde mesiac.

Dym uniká do povetria,
ako s tebou strávený čas,
osud má s nami iné plány
a nepočúva nás.

Posledná zápalka, posledná cigareta,
oheň to všetko začal,
chcem navždy zaspať, ako malé vtáča,
aby osud nad hrobom mi kľačal.